Prihlásenie

  • aquatherm
  • bartfay2
  • bdmgroup
  • blichar
  • broart
  • coop
  • daro
  • deltacom
  • drevan
  • duoados
  • duzina
  • expodom
  • feldhost
  • fuchs
  • gentruck
  • gron
  • gtpower
  • hermes
  • impa
  • kgelektrik
  • mbien
  • mitas
  • neuman
  • nfa_group
  • parkettman
  • rekostav
  • skf
  • sportpub
  • steiger
  • tubapack
  • tubex

Strasti a bolesti európskej plochej dráhy

Plochá dráha je dosť špecifický šport viazaný na dráhy na štadiónoch. To má však svoj rub aj líce. Medzi veľké plusy patrí najmä to, že fanúšikovia v pohodlí na tribúnach vidia celý priebeh jázd a zároveň môžu vytvoriť za hluku motoriek neskutočnú atmosféru, ktorá stúpa a vrcholí vďaka spolupráci so spíkrom a ľuďmi na ostatných tribúnach, či miestach naproti. Má to však aj jeden mínus a to ten, že ťažko sa "sťahuje" na iné miesto a potrebuje zázemie.

Toto je niekoľko desiatok rokov kameňom úrazu najmä na Britských ostrovoch, kde sa mestská zástavba posúva na miesta, kde predtým nebola a štadión pre plochú dráhu odrazu nie je na okraji mesta, ale priamo medzi zástavbou. Tu nastáva klasický problém - hluk. Obyvatelia okolitých domov, ktorých ani nenapadlo pri kúpe domu, či pozemku, že v susedstve majú štadión pre hlučný plochodrážny šport, sa sťažujú na hluk. Mesto zasahuje, obmedzuje až nakoniec prebieha petícia a plochodrážne motory nadobro utíchnu. Ostávajú dve možnosti. Prvou je "presťahovanie sa", čiže vybudovanie dráhy, tribún, zázemia na inom mieste. Druhou to čo sa deje najčastejšie, koniec tohto nádherného športu v danom meste.

Takéto problémy riešia každoročne mnohé štadióny. Bohužiaľ občas prebehnú plochodrážnym svetom správy, že sa tak deje aj v okolitých krajinách. Nedávno riešili existenčné problémy v Kopřivnici, kde mesto žiadalo z eurofondov dotáciu na obnovu štadióna, ktorý by však už nemal plochodrážny ovál. Našťastie pre plochodrážnikov, mesto bolo v tomto neúspešné a plochá dráha ostala. Taktiež sa v predminulom roku objavili informácie o predaji štadióna s jedinou českou dlhou plochou dráhou v Mariánskych Lázňach, no najnovšie správy hovoria o tom, že štadión bude síce viac otvorený pre ďalšie voľnočasové využitie, ale plochá dráha ostáva jeho súčasťou. V Čechách je teda zatiaľ dobre, až na otázniky ohľadne Mšena.

V susednom Rakúsku katastrofa. Ešte v roku 2011 tu boli funkčné štyri štadióny. Dnes už len Mureck. Asi najznámejšia dráha v posledných desaťročiach vo Wiener Neustadte už neexistuje. Na nej sa jazdili preteky najvyššej úrovne, napríklad aj Grand Prix v roku 1995, ktorú vyhral Billy Hamill, či finále MS juniorov v roku 2005, kde po hode mincou vyhral Krzysztof Kasprzak pred českým Tomášom Suchánekom. Toto je bohužiaľ minulosťou a bašta rakúskej plochej dráhy bola mestom odpredaná súkromnému investorovi, ktorý nenechal kameň na kameni. V Natschbachu si poslednú ranu do pomyselnej rakvy plochej dráhy dali sami organizátori, ktorí organizovali na tomto ovále preteky áut a dráha ostala nebezpečnou pre svoje pôvodné určenie a zmizla z plochodrážnej mapy. Jazdilo sa aj v Sankt Johanne a pár rokov predtým aj vo Felixdorfe...kde tie časy sú. Podobne je to aj s pretekármi. Generácia Fritza Wallnera, Manuela Novotneho, či Manuela Hauzingera, mala byť vystužená Lukasom Simonom, Alexandrom Schaafom a ďalšími. Ostali po nich už len spomienky a jediným, kto pravidelne štartuje na pretekoch je Daniel Gappmaier. Je tu síce ešte mladý Mike Jacopetti s rakúskou licenciou, no v jeho prípade ide o rodeného Nemca. Preto udivuje fakt, že práve z Rakúska je podpredsedníčka komisie FIM Europe, ktorá všade, kde príde ako členka Jury, robí problémy organizátorom významných podujatí. Svoje o pani Susan vedia aj niektorí členovia Speedway Clubu :-)

Tragédia plochej dráhy sa odohrala aj v Slovinsku. Tu našťastie nezmizol z plochodrážnej mapy ani jeden z trojice štadiónov v Kršku, Ljubljane, či Lendave, no pretekárska základňa sa scvrkla na Mateja Žagara, Nicka Škorju, Matica Ivačiča a Denisa Štojsa. A to ešte ten tretí v poradí vynechal sezónu 2016. To je to Slovinsko, ktoré ešte v roku 2011 malo okolo 15 pretekárov. Všetko však začalo tragédiou Matiju Duha, po ktorej viacerí pretekári skončili s aktívnou činnosťou a mladé nádeje sa prestali hrnúť do plochodrážneho depa. Aby toho nebolo dosť ťažké zranenia s ohrozením života, či s dlhodobými následkami mali vzápätí Samo Kukovica a Maks Gregorič. Smrť bývalého pretekára Kreša Omerzela zase stopla kariéru jeho syna, problémy so zákonom otca Žigu a Jaku Kovačičových ukončili kariéry týchto dvoch mimoriadne dobre finančne ale aj talentom obdarených pretekárov. Aby toho nebolo dosť prišlo vlani ťažké zranenie mladého Jana Pintara, ktorého otec Gregor jazdil takmer dvadsať rokov v časoch Juhoslávie, ale aj Slovinska. Druhou tragédiou bolo, že okrem klubu z Krška, prakticky neexistovala v Slovinsku snaha o výchovu mladých talentov. Tak sa začalo pekne odznova. V roku 2016 mali v Kršku asi 5-6 nováčikov, avšak hustým sitom nárokov plochej dráhy, v ktorej si nestačí len obuť kopačky a hrať, prešiel jediný - Hribovšek. Ostáva dúfať, že k snahe funkcionárov z Krška sa pridajú aj ostatné dva kluby a namiesto žabomyších vojen sa budú venovať práci s budúcimi nádejami tohto športu.

Ďalšou krajinou, ktorá prudko zostúpila zo svojich pozícií je Maďarsko. Tam je rozklad plochodrážnej základne dlhodobejší a už v roku 2011 jazdilo iba niekoľko jednotlivcov.  No jazdilo sa vtedy ešte na štadiónoch v Debrecene, Miskolci, Gyule, Mórahálome a sem tam formou show v Szegede, ktorý však už nemal licenciu. Potom však prišli nezhody medzi Róbertom Nagyom a MAMS (Maďarská motocyklová federácia), ktorý dokázal pomocou eurofondov vybudovať dráhu v Mórahálome a dráha v tomto kúpeľnom mestečku na hraniciach so Srbskom sa stala minulosťou. Súčasne svoju kariéru po ročnej anabáze v Rumunsku, ukončil aj jeho syn Patrik. Minulosťou bol už vtedy aj spomínaný Szeged. Problémy nastali aj v bašte vtedajšej maďarskej plochej dráhy v Miskolci, kde sa už asi päť rokov nejazdí a je problém opäť s pozemkami. Maďari to však nejako zalepili vďaka jednému úspešnému podnikateľovi, ktorému sa tento šport zapáčil až tak, že si postavil vlastný štadión, vlastne štadiónik s krátkou dráhou a po tréningových sezónach, začal s organizáciou pretekov. Nagyhalász sa hneď stal dejiskom pretekov majstrovstiev Európy. Nádej zomiera posledná, no v tomto prípade asi už zomrela. Majiteľovi Nagyhalászu sa natoľko zapáčila organizácia významných pretekov s kvalitnými jazdcami, na ktorých mával dvoj až trojtisícové návštevy, že sa rozhodol na túto nádhernú dráhu viac nepustiť jazdcov, ktorí nemajú výkonnosť na úrovni MS, či ME. O jeho podpore maďarských pretekárov nehovoriac....ako si nedávno povzdychol Norbert Magosi. Do toho prišli problémy v Debrecene, kde mal pretekár József Tabaka aj so svojim otcom a partiou zapálencov veľké plány. Srdce plesalo, keď sa pred Pohárom priateľstva v roku 2017 dostali na dráhu exhibične mladíci zo škôlky, ktorú viedol József Tabaka spoločne s niekdajšou hviezdou maďarskej plochej dráhy Sándorom Tihányim. Osem, či deväť mladíkov, z ktorých možno štyria už mohli pomýšľať na licenciu, dokázali pozdvihnúť ducha všetkých prítomných fanúšikov, ktorých na hocijaké preteky chodilo v Debrecene tisíc a samozrejme viac. Na významnejšie aj štyritisíc. Megalomanské plány o prestavbe štadióna a plochodrážna škôlka zobrali za svoje na začiatku uplynulej sezóny po nedorozumeniach na osi Debrecen - maďarská federácia - FIM Europe, vlastne už spomínaná pani Susan. Nedorozumenia, zbytočné naťahovačky, obviňovačky a nedostatok nadhľadu zo strany nadradených organizácií natoľko znechutili otca a syna Tabakovcov, že József nielen ukončil svoju kariéru, ale zanechali organizovanie plochodrážneho života v Debrecene pravdepodobne nadobro. Ako to bude v tomto peknom, historickom meste vyzerať s plochou dráhou, ukáže až sezóna 2019 a nasledujúce. Že je to bieda svedčí aj história v Gyule. Už v roku 2016 tu organizátori sklamali, keď nedodržali záväzky organizácie jedného z kôl Jadranských dvojíc. Vlani sa tu odjazdilo jedno kolo maďarského šampionátu a pre rok 2019 kolujú reči, že to nebude o nič viac. Smutné je, že síce si v Maďarsku asi každý okrem majiteľa Nagyhalászu uvedomuje, že je potreba robiť niečo pre svojich pretekárov a vychovávať mladých adeptov, no na to treba prejsť ku skutkom a držať sa strany ľudí, ktorí o to majú záujem. Inak Maďarská plochá dráha to je štyridsiatnik Norbert Magosi, večne nespoľahlivý a málokedy končiaci preteky po poslednej jazde rozpisu Roland Benko, navrátilec na ovály Roland Kovács, ktorý vie pekne tvrdo zabojovať, Dennis Fazekas, ktorý dokáže poraziť aj kvalitnejších pretekárov, no zároveň prehrať aj s absolútnam začiatočníkom a Márk Báráni, ktorý však jazdí - nejazdí.

Chorvátska plochá dráha to je Goričan a rodina Pavlicovcov. Otec Zvonko, sám bývalý reprezentant Juhoslávie, úspešný podnikateľ v oblasti stavby ciest a staviteľ jediného plochodrážneho štadióna v Donji Kraljevec, ktorý však má lokalizáciu ako Goričan a meno Milenium. Nádherný štadión môže byť spolu s Nagyhalászom príkladom toho, ako by to malo vyzerať v súčasnosti,  bol však zároveň aj koncom pre blízky Prelog, dlhoročnú stálicu v juhoslovanskej a neskôr chorvátskej plochej dráhy. Sľubné začiatky, kedy popri Juricovi Pavlicovi rástli aj ďalší mladíci, sú minulosťou. Jurica je posledný Mohykán chorvátskej plochej dráhy, keď ten predposledný - Renato Cvetko po svojich pádoch a úplnej pracovnej vyčerpanosti vo firme Zvonka Pavlica, ukončil kariéru niekedy v roku 2015. Bola ešte jedna hviezdička - Dino Kovačič, no puberta narobí svoje a Dino najprv pribral to čo nikomu navyše netreba a potom zabalil plochú dráhu a začal sa venovať svojej priateľke (ako mnoho iných talentovaných pretekárov). Dnes, podobne ako v minulosti, na nástup pri významných pretekoch, ktoré v Goričane nikdy nechýbali (aj dvakrát Grand Prix), prichádzajú síce aj mladí chlapci - maskoti v kombinézach, avšak už ide len o maskotov, ktorí sa raz do roka do kombinéz oblečú, aby si ich dali na ďalší rok behom polhodiny zase dole. Inak nenazývajte Pavlicovcov Pavličovcami, na to sa hnevajú, nemajú tam mäkčeň ;-)

Taliansko, to bolo vždy predovšetkým Castagna a Lonigo. Už bude asi len Castagna. Armando Castagna je nielen najúspešnejší plochodrážnik v histórii talianskej plochej dráhy, ale aj ako predseda plochodrážnej komisie FIM, fakticky šéfom plochej dráhy vo svete. A ešte synom Michele Paca Castagnu, majstra Talianska za uplynulú sezónu. V Taliansku sa v minulosti jazdilo kde kade. V sedemdesiatych rokoch to bola vtedy známa Civita Nuova s pravdepodobne dolomitovým povrchom, podobne ako v Žarnovici. Tu sa jazdili preteky majstrovstiev sveta, tu o svoj život prišiel bohužiaľ aj kvalitný nemecký pretekár Josef Angermuller. Civitta Nuova síce existuje dodnes, no plochá dráha ustúpila mestskej výstavbe...to je však ďaleká minulosť. V súčasnosti je snaha zlikvidovať plochú dráhu v legendárnom Lonigu! A to je už silná káva. Lonigo je legendou nielen v talianskej plochej dráhe, ale aj v tej svetovej. Tu sa jazdilo mnoho významných pretekov nevynímajúc Grand Prix v roku 1996. Mestský magistrát síce nechce plochú dráhu zlikvidovať úplne, ale naplánoval výstavbu tenisových kurtov tam, kde stojí depo... Ako povedal jeden z českých funkcionárov, Armando Castagna by mohol vedieť ako sa to rieši s nepohodlnými osobami v Taliansku... ale možno len na Juhu... V súčasnosti talianskymi lokálnymi médiami prebehla informácia o tom, že ako to  bude s tenisom...resp. s plochou dráhou v Lonigu, rozhodnú samotní obyvatelia v referende. Držme palce Armandovi a jeho parte. Inak ostávajú len dve lokality. Terenzano, blízko diaľnice, ktorá spája sever Talianska s juhom a Badia Calavena.

Pokračujeme v jednom z ďalších článkov...

V Nagyhalász budú štartovať už len tí lepší... 

 

KALENDÁR

pon uto str štv pia sob ned
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28

YOUTUBE KANÁL

AKTUÁLNE POČASIE

 

MEDIÁLNI PARTNERI