Súčasná situácia okolo Covidu 19, ktorá panuje po celom svete, ničí nielen ekonomiky a hospodárstva štátov, ale aj športové odvetvia. Plochá dráha vo svete prežíva podobne ako aj iné šproty, poriadnu krízu. Čo bude na potom? Deň po Covide?
Treba priznať, že tak ako mnoho športových disciplín, nevynímajúc futbal na regionálnej úrovni, aj plochá dráha sa za posledné roky dostáva do krízy. Koronavírus len všetko urýchlil. O koľko sa mu to podarilo, zistíme deň po… Poďme sa teda spoločne pozrieť ako to vyzerá s najkrajším, alebo aspoň s najkrajšie voňajúcim športom vo svete. Svet plochej dráhy to je až na pár výnimiek vlastne iba Európa. Jazdí sa síce ešte na Novom Zélande, v Austrálii, Argentíne, či v USA, no už nie s takou intenzitou ako napríklad pred dvadsiatimi rokmi.
Vlani bol vystavený úmrtný list plochej dráhe v Juhoafrickej republike. Posledná dráha vo Walkerville ostala zatvorená pre nezáujem fanúšikov a nedostatok pretekárov. Ono to aj tie posledné sezóny v tejto krajine vyzerali tak zvláštne. Preteky so 4 až 6 pretekármi asi neboli to pravé orechové. Dávno sú už preč časy, keď na čierny kontinent chodili na zimné turné anglickí pretekári. Keď tam ešte v polovici 90-tych rokov dvakrát za sebou bola poľská reprezentácia, ktorá zvádzala víťazné boje v sparingoch s domácou reprezentáciou. Dávno sú preč časy, keď v tabuľke nasadenia pretekárov do majstrovstiev sveta jednotlivcov bola vždy v zámorskom finále značka 1 JAR (miesto vyhradené pre najlepšieho pretekára z Juhoafrickej republiky). O tejto krajine by vedeli rozprávať aj poniektorí maďarskí pretekári, keď napríklad taký Attila Stefani, dvojnásobný víťaz žarnovickej Zlatej prilby, práve tu začínal s plochou dráhou so svojim bratom – dvojčaťom. Aj jediný reprezentant tejto krajiny, ktorý vyštartoval u nás v Žarnovici – Karl Lechky, bol maďarského pôvodu a často jeho meno písali v maďarskej verzii Karoly. Akýmsi blikajúcim svetielkom, dúfajme, že nie kahančekom na hrobe juhoafrickej plochej dráhy, mohli byť trénignové jazdy počas roka 2020 vo Walkerville. Ale keď tentoraz to ani nenazvali pretekmi a boli tam 3, či 4 dobrodruhovia…
V Argentíne stavajú dráhu, na ktorej by sa mala v roku 2022 odjazdiť Grand Prix. Tak znela správa pred dvomi rokmi. Bahia Blanca a ešte asi tri dráhy, to sú miesta, kde sa plochá dráha stále drží. Nechýba dve až tri desiatky domácich jazdcov, ktorí pravidelne štartovali v zimných a letných majstrovstvách Argentíny. Úroveň síce poklesla s odchodom, respektíve nezáujmom zahraničných pretekárov, no do príchodu Covidu 19 sa predsa jazdilo. Väčšinou mal kalendár zimných majstrovstiev Argentíny aj 12, či 13 termínov, no v posledných rokoch sa preteky veľmi rýchlo odvolávali bez náhrady. Úzke väzby s Argentínou má Armando Castagna. Šéf svetovej plochej dráhy totiž ešte za svojich čias aktívneho jazdenia, štartoval pravidelne aj v Argentíne a hrdí sa aj titulom majstra tejto krajiny. Armando nedávno navštívil Argentínu, aby videl ako prebiehajú práce na novej dráhe v Bahia Blance. To je práve to miesto, kde by v najbližšej budúcnosti mohol zavítať seriál Grand Prix. Avšak aj samotní stavitelia dráhy štadióna, hovoria, že súčasná situácia im skomplikovala plány a tak len ťažko stihnú dráhu so zázemím dokončiť do budúcej sezóny. Ich zápal je však veľký o čom svedčí aj brigáda uplynulú nedeľu, kedy už po zemných prácach vytyčovali dráhu. Držme im palce. Inak aby sa nezabudlo Nicolas Covatti je Argentínčan žijúci v Taliansku a reprezentujúci už len Taliansko…
Spojené štáty americké a plochá dráha, to je predovšetkým Kalifornia. Viac ako desať funkčných dráh, preteky tímov, jednotlivcov v rôznych triedach a kubatúrach, jazdci od 10 do skoro 70 rokov. Tak to vyzerá za Veľkou vodou. Po ukončení kariéry Grega Hancocka americká plochá dráha tápe. Hľadá svoj supertalent. Hľadá sa Nemo….teda nástupca Billy Hamilla, či Grega Hancocka. Alebo, že by ešte ďalej, nástupca bratov Moranovcov, Bruce Penhalla, Sama Ermolenka, Denisa Sigalosa, Bobby Schwartza…..? No talenty tam majú, avšak v Európe zatiaľ ani jeden z nich poriadne neprerazil. Snažili sme si zapamätať mená ako Ricky Wells, Gino Manzares, či v posledných sezónach Luke Becker. Kto bude ďalší? Možno svitá do lepšie časy. 13. novembra sa prvýkrát po dvanástich rokoch podarilo naplniť štartovnú listinu Majstrovstiev USA juniorov. V Perris ich štartovalo 16. Vlani to bolo 8. Len tak ďalej.
Krajina s javorovým listom vo svojej vlajke je už niekoľko rokov plochodrážne mŕtva.
V Novom Zélande, v krajine plochodrážnych velikánov Ivana Maugera, Barry Briggsa, či Ronnie Morra, z ktorých žije už len Barry (v USA), má plochá dráha z roka na rok menej a menej adeptov. Nie že by sa kluby v Rosebank, či Christchurch nesnažili o nábor, na ich webových stránkach si možno nájsť aj prihlášky do klubu, no zopár pretekov v roku a bez výjazdu na Britské ostrovy, či takmer absolútna izolácia voči austrálskej plochej dráhe, majú na svedomí, že tam môžete síce vidieť preteky, kde štartujú jazdci v rôznych kubatúrach, či na sajdkách, no v klasických pretekoch na 500-kách býva obsadenie 3 až 7 pretekári. Pred mesiacom tam začala sezóna a niekoľko pretekov už majú odjazdených. Ešte nedávno sa sľubne rozvíjali Andrew Bargh (syn Davida, ktorý štartoval v Žarnovici v roku 1983 v semifinále ME juniorov), či Andrew Aldridge (niekoľkonásobný majster Nového Zélandu juniorov), no zakaždým im tam prišiel vyhrať domáci šampionát britský veterán Jason Bunyan. Ten už ale zavesil kombinézu na klinec a tak môžu doma vyhrávať opäť domáci pretekári. Nádejou môžu byť nevlastní bratia Bradley Dean Wilson, či Jake Turner, ktorých si môžu pamätať aj žarnovickí fanúšikovia z Medzinárodných majstrovstiev Slovenska v roku 2014. Vtedy síce neohúrili a skôr doplácali na málo skúseností a poruchy strojov, no v posledných rokoch napredovali a najmä prvý menovaný jazdil pravidelne na Britských ostrovoch.
Austrália bola kedysi pre plochú dráhu zemou zasľúbenou. Práve tu sa podľa mnohých historikov zrodila v roku 1924 plochá dráha. Podľa ďalších to bolo až potom keď ju Johny Hoskins, pôvodom Novozélanďan bývajúci však v Austrálii, priniesol v roku 1928 do Veľkej Británie. Práve z tadiaľto pochádzali prvé najväčšie hviezdy ako Lionel van Praag (prvý majster sveta 1936), či Bluey Wilkinson (1938), Jack Young (1951, 1952). Netreba zabúdať aj na ďalších skvelých pretekárov, ktorí síce na titul najvyšší nedosiahli, no boli blízko – Phil Crump a Billy Sanders. V posledných desaťročiach opäť kraľovali Jason Crump, Jason Doyle, či Chris Holder. Na titul siahali aj Leigh Adams, Crai Boyce, Todd Wiltshire, Ryan Sullivan a ďalší. Aj v súčasnosti patri k elite Jason Doyle, bratia Holderovci, Max Fricke (majster sveta juniorov 2019) a v rukáve sú ďalšie mladé esá ako Jaimon Lidsey (majster sveta juniorov 2020), či Keynan Rew a ďalší No netreba zabúdať ani na majstra Slovenska 2016 Rohana Tungatea, či Brady Kurtza, alebo Austrálčana s poľským pasom Josh Grajczonka. Austrália síce už nezažíva také „nájazdy“ európskych pretekárov, ktorí si chodili počas zimy predĺžiť svoju sezónu práve do Austrálie, no stále tamojšia plochá dráha má širokú jazdeckú základňu. Zaujímavosťou je, že pokým v minulosti austrálski pretekári mali svoju základňu počas európskej sezóny na Britských ostrovoch, teraz sa to pomaly presúva do Poľska. Stačí si pozrieť širšiu zostavu takého Leszna, ktoré je od čias Leigh Adamsa, doslova otvorené pre mladíkov z Austrálie, samozrejme v spolupráci práve s Adamsom.
