Ďalším v poradí, kto poskytol rozhovor pre slovenských fanúšikov je bývalý maďarský plochodrážnik, ktorý sa výrazne zapísal svojimi výkonmi do dejín žarnovickej plochej dráhy na prelome tisícročí. Na jedinom slovenskom plochodrážnom ovále štartoval síce iba šesťkrát, no dvakrát vyhral preteky, ktoré mali v minulosti výraznejšie meno.
Attila Stefáni je chlapík, ktorý aj s topánkami neváži hádam viac ako 55 kilogramov, avšak na jeho konte je niekoľko zaujímavých úspechov, medzi ktorými nechýba dvojnásobné víťazstvo na Zlatej prilbe SNP. Attila síce už niekoľko rokov chodí na preteky iba ako divák, no stále rád spomína na časy svojej aktívnej kariéry, pričom neskrýva obdiv k žarnovickému oválu. Ale poďme pekne poporiadku a na úvod jeho kariéry, kedy nič nenapovedalo, že by išlo o tak úspešného plochodrážnika. No predsa tam bola istá výnimočnosť. „Začal som s plochou dráhou v Maďarsku v roku 1990,“ začal obvyklým spôsobom rozprávanie Attila. Potom však nasledovali v skutku zaujímavé informácie spojené s menom Karla Lechkyho, juhoafrického pretekára s maďarskými koreňmi, ktorý štartoval dvakrát aj v Žarnovici (1993 a 1998). „V roku 1993 ma zavolal Karl Lechky, aby som s ním išiel do Juhoafrickej republiky. Tam som potom jazdil v rôznych medzinárodných pretekoch a v majstrovstvách Juhoafrickej republiky až do roku 1995, kedy som sa vrátil do Maďarska,“ spomenul zaujímavú epizódu, počas ktorej sa stihol stať v roku 1994 vicemajstrom Juhoafrickej republiky jednotlivcov.
A práve v roku 1995 sa prvýkrát predstavil aj v Žarnovici počas Zlatej prilby SNP, no 5 000 divákov si pri jeho mene mohlo napísať iba sedembodový zisk a pätnáste miesto. Ani v Maďarsku to nemal ľahké. „Boli to ešte výborné časy pre maďarskú plochú dráhu. Keď som začínal, ale aj neskôr som mohol nielen vidieť, ale aj jazdiť s takými pretekármi ako Zoltán Adorján, József Petrikovics, Sándor Tihányi, Antal Kocsó, či Zoltán Hajdú. Boli to skvelí pretekári,“ predstavil maďarskú plochodrážnu špičku zo začiatku 90. rokov.
Na prelome tisícročí však prišiel veľký zlom v jeho plochodrážnej kariére. V majstrovstvách sveta sa dostal až do Kontinentálneho finále, začal štartovať v Poľsku a v majstrovstvách Maďarska vybojoval striebro. Druhýkrát sa predstavil aj na Zlatej prilbe v Žarnovici v roku 1999, kde dvakrát podľahol jedine Alešovi Drymlovi a obsadil druhé miesto. A potom to už išlo. Aj v ďalších rokoch patril medzi najlepších nielen doma, ale aj v mnohých zahraničných pretekoch. V roku 2005 si dokonca odskočil do Nového Zélandu, kde skončil bronzový v tamojšom šampionáte. Ale opäť sa vráťme do Žarnovice a to do roku 2002. „Rok 2002 bol pre mňa nádherný. Stal som sa majstrom Maďarska, darilo sa mi v Poľsku a aj na rôznych pretekoch po Európe. Vyhral som aj Zlatú prilbu u Vás v Žarnovici,“ nezabudol na preteky, ktoré pred 6 000 divákmi rozhodoval súčasný sponzor Speedway Clubu Žarnovica Roman Bielik. Attila dokázal vyhrať päť zo šiestich jázd a zapísať sa iba ako tretí maďarský víťaz na tomto podujatí. To však nebolo všetko. „Štart na Zlatej prilbe v Žarnovici v roku 2003 si pamätám, akoby to bolo včera. Deň predtým som štartoval v semifinále majstrovstiev Európy v Slanom, kde som získal 11 bodov a zo štvrtého miesta postúpil do finále. Do Žarnovice som prišiel a tu celý čas pršalo. Dúfal som, že zrušia preteky a pôjdeme domov. A oni rozhodli, že sa pôjde,“ opísal Attila situáciu, ktorá bola podobná tej tohtoročnej, kedy však kvôli dažďu organizátori radšej preteky zrušili už na ich začiatku. V roku 2003 sa však odjazdili aj keď v skrátenej verzii a to bola dráha vyslovene zaliata a obrovské kaluže vody nedávali nádej na predbiehacie manévre. „Dostal som sa do finále a chcel som ho vyhrať. Podaril sa mi dobrý štart a udržal som si prvé miesto a vyhral preteky,“ dotiahol svoje spomienky z roku 2003 do konca. Vzápätí však nasledovalo jeho vyznanie. „Žarnovica bola moja najobľúbenejšia dráha. Bola veľká a poriadne rýchla. Miloval som ju,“ nešetril chválou. V roku 2004 sa pokúšal vyhrať Zlatú prilbu tretíkrát v rade, čo by mu zabezpečilo jej trvalé vlastníctvo, avšak k tomuto úspechu mu nepomohli ani dve jawy a jeden GM, ktoré mal k dispozícii v depe vo svojom boxe. To bol zároveň aj jeho posledný štart v Žarnovici. Na ováloch sa síce ešte preháňal niekoľko rokov, no na úspechy z prvých rokov nového tisícročia nenadviazal. „Posledné preteky som absolvoval v roku 2011. Klub mi prestal platiť a tak som skončil s jazdením,“ naznačil začiatok ťažkého obdobia maďarskej plochej dráhy, ktoré v podstate graduje v súčasnosti. „Maďarská plochá dráha má obrovský problém. Nie sú peniaze, nie sú juniori, nemá kto jazdiť. Rád by som pomáhal začínajúcim pretekárom, ale nie je komu. Dokonca pre sezónu 2019 ostala posledná aktívna dráha v Nagyhalász. Gyula a Debrecen nemajú licenciu. Sú to skvelé dráhy, no chýbajú tam seriózni promotéri, ktorí by to rozbehli. Pokým sa nezačne v kluboch pracovať, neprídu ľudia, nebudú peniaze, nebude žiadnej pozitívnej správy o maďarskej plochej dráhe,“ naznačil smutnú súčasnosť. Na plochú dráhu teda nezanevrel o čom sa môžu presvedčiť aj fanúšikovia na pretekoch v Maďarsku, kde nechýba na tribúnach, či v depe. Aj počas minuloročného semifinále ME dvojíc v Nagyhalász sa pohyboval po depe, tentoraz na bicykli.
Zaujímavosťou je určite aj skutočnosť, že to na plochej dráhe spoločne s ním skúšal jeho brat – dvojča László. Ten to síce dosť rýchlo zabalil, no ako divák tiež chodí na preteky po Maďarsku. Na prvý pohľad sa nedajú rozoznať, poznávací znak je ten, že Attila sa usmeje na niekoho zo slovenskej plochodrážnej výpravy, keďže sa pozná s viacerými Žarnovičanmi.
A práve do Žarnovice zavítal už niekoľkokrát aj po ukončení kariéry. „Veľmi sa mi páči v Žarnovici. Rád tam chodím. Je to pekný štadión,“ ukončil krátky rozhovor.
Záverom treba Attilovi popriať, aby predsa len našiel v maďarskej plochej dráhe svojich nástupcov, ktorí dokážu dostať do varu niekoľkotisícové návštevy fanúšikov na pretekoch nielen v Nagyhalász, ale aj v Debrecene a inde.
