Dušan Morávek síce prišiel neskôr, no nič nezmeškal

Hovoriť o histórii žarnovickej plochej dráhy a nespomenúť pri tom mená ako Vaculík, Daniel, Tonhauzer, Danihel, či Morávek, je ako chcieť naštartovať plochodrážnu motorku „naliatu“ benzínom. Tá pravá ingrediencia pre motorku je metanol a k žarnovickej histórii zase  mená už spomínaných hrdinov viacerých generácií fanúšikov. Jedným z nich sme sa v krátkosti porozprávali.

Dušan Morávek je typickým príkladom toho, že začať s plochou dráhou sa dá aj v seniorskom veku. „Vyrastal som v Hodruši a už ako chlapec som sa zaujímal o motocykle a chcel som byť pretekár. Na plochú dráhu do Žarnovice som sa chodieval pozerať, ale vtedy som ešte o to nemal taký záujem. Skôr ma ťahalo na enduro. K plochej dráhe som sa dostal až keď som po vojenčine pracoval v CSAO v Žiari nad Hronom. Tam som mal učňa, ktorý sa volal Jaroslav Danko, a ten ma na to nahovoril. Neskôr sme sa aj stali švagrovia,“ začal rozprávanie o svojej ceste na plochú dráhu Dušan Morávek.

Ako to však bolo na úplnom začiatku jeho plochodrážnej kariéry? „Najskôr som tam chodil pomáhať a neskôr som od pána Messerschmita dostal 3 rozbité motorky (jedna z nich po pánovi Krčovi), z ktorých som si poskladal moju prvú motorku. Pánovi Messerschmitovi ďakujem teda za to, že som mohol začať jazdiť. Tým, že som začal neskoro, bol začiatok ťažký – chýbala mi juniorka. V týchto ťažkých začiatkoch mi pomohol aj Vlado Ceglédy a Ján Daniel,“ nezabúda na slová vďaky ani po rokoch.

Bolo to obdobie, kedy vo veste Žarnovice jazdili dve silné generácie jazdcov. Prvou boli Ján Daniel a Danihel, Vladimír Ceglédy, Milan Černek, či Jozef Lacko a tou druhou, nastupujúcou, zase Jaroslav Danko, Jozef Tužinský, Dušan Morávek a v krátkej dobe aj Pavol Tonhauzer, či novopríchodzí Zdeno Vaculík, ktorý predtým hájil farby Zohora. Novému pretekárovi sa len ťažko mohlo podariť dostať do ligovej zostavy Žarnovice a vystrnadiť z nej skúseného harcovníka. A tak Dušanovým debutom bolo priateľské stretnutie Žarnovice a Lublinu 17. septembra 1977 práve na žarnovickej dráhe. Do konca sezóny stihol ešte tri preteky, no ako absolútny začiatočník, v nich zbieral iba skúsenosti. Avšak už na začiatku sezóny 1978, kedy zavesili kombinézu na klinec Jozef Lacko, Milan Černek a po sezóne aj Vladimír Ceglédy a Jaroslav Danko odišiel na vojenčinu do RH Praha, sa dostal stabilne do ligového tímu a začal zbierať popri skúsenostiach aj prvé body. Prvým výraznejším úspechom bolo tretie miesto v prvom kole majstrovstiev Slovenska. Potom postupne prichádzali aj ďalšie.

„Na prvé pre mňa významné preteky som išiel s Jánom Danihelom do Chabařovíc. Tam som si zlomil ruku a doma som tvrdil, že som padol u kamaráta zo stromu. Mal som smolu – v pondelok to bolo v novinách!!! Takýchto a podobných zážitkov bolo veľa,“ po dvojmesačnej prestávke však Dušan Morávek už zase sedel v sedle plochodrážneho stroja a bojoval o ligové body pre Žarnovicu. „Už ma to ale chytilo tak, že som mal ctižiadosť byť lepší a vyhrávať,“ dal recept možno aj dnešným mladým pretekárom. V tom roku však došlo na žarnovickom ovále v najhoršej tragédii, aká ho dovtedy postihla. 16. júla 1978 v ligových pretekoch mal pád mladý nádejný junior Jozef Tužinský. Následok – amputácia oboch dolných končatín. „Vtedy som mal zlomenú ruku a nejazdil som.  Na tých pretekoch som bol ako divák. Po páde som dobehol k nemu medzi prvými. Bol to môj kamarát. V ďalších rokoch som ho chodil často navštevovať,“ opísal situáciu. „Partia sme boli dobrá. Zažilo sa všeličo. Mojimi vzormi v tom čase boli Jirka Štancl, Mikael Lee, Mitch Shira a Denis Sigalos,“ uzavrel prvú časť svojho rozprávania Dušan Morávek.

V druhej časti si hlavný hrdina nášho rozprávania pospomína na svoje najväčšie úspechy, na fanúšikov, na to čo mu plochá dráha dala, či vzala, ale aj na takmer zrealizovaný útek za hranice.