Garry Stead spomína na Žarnovicu v dobrom aj keď Zlatá prilba mu nebola súdená

90-te roky uplynulého storočia nepatrili na žarnovickej plochej dráhe k najbohatším. Fanúšikovia boli svedkami priemerne jedného, či dvoch podujatí ročne a tak si na svoje plochodrážne vyžitie museli zakaždým dlho počkať. O to skôr im mohli v pamäti ostať okamihy z tých niekoľkých pretekov, počas ktorých zvádzali jazdci z mnohých krajín urputné súboje a prežívali svoje príbehy. Jedným z nezabudnuteľných bol najmä štart anglického mladíka Garry Steada na Zlatej prilbe SNP v roku 1997.

Žarnovickú Zlatú prilbu, ktorá si najlepšie časy prežila najmä v 70, 80 a začiatkom 90-tych rokov, kedy sa jej zúčastňovali tí najlepší pretekári z okolitých krajín, ktorí zároveň patrili do širšej svetovej špičky, akosi pravidelne vyhrávali pretekári z Čiech. Výnimkou boli roky 1972, 1973, 1982, kedy táto putovná trofej cestovala do Nemeckej demokratickej republiky, Sovietskeho zväzu a Maďarska. Po dvoch víťazstvách takmer domáceho Lubomíra Jedeka z Moravy v rokoch 1990 a 1991, nezaviala na konci pretekov československá, neskôr česká vlajka až do roku 1997. Na svedomí to mali kvalitní pretekári Armando Castagna z Talianska, József Petrikovics z Maďarska, prekvapenia pretekov Heinrich Schatzer z Rakúska a Vladimír Kolodij z Ukrajiny, či Moravák jazdiaci so slovenskou licenciou Jaroslav Gavenda. 

Zlatá prilba SNP v roku 1997 mala vo svojej štartovnej listine niekoľko zaujímavých mien. Domáce publikum samozrejme fandilo najviac obhajcovi prvenstva Jaroslavovi Gavendovi, ktorý opäť jazdil so slovenskou licenciou, ale aj vtedy stále mladému a nádejnému Vladovi Višváderovi. Favoritov bolo treba hľadať najmä v českej výprave a to vo Václavovi Milíkovi staršom, Jiří Štanclovi mladšom, či Lubomírovi Batelkovi zo Slaného. O kvalitu sa starali tradične aj poľskí reprezentanti, skúsený Eugeniusz Skupień a mladý tarnowák Eugeniusz Sosna. Zaujímavosťou z dnešného pohľadu bol aj štart mladučkého Slovinca Mateja Ferjana, ktorý to o niekoľko rokov dotiahol rovno do Grand Prix. No a to najlepšie na koniec, prvýkrát sa na Zlatej prilbe mal predstaviť aj anglický pretekár Garry Stead, čo priťahovalo pozornosť všetkých 6 500 divákov. V tom čase neboli totiž v Žarnovici bežné štarty pretekárov zo vzdialenejších krajín ako Veľká Británia, Švédsko, Dánsko, či Austrália a podobne. Prakticky od roku 1987 a štartu Austrálčana Steve Bakera na Zlatej prilbe SNP, v Žarnovici takáto vlajka nezaviala. O to skôr bol štart mladého Angličana vnímaný so záujmom a nádychom exotiky. A práve s týmto pretekárom sme sa po dlhých 24 rokoch spojili a urobili rozhovor. On sám si na preteky celkom dobre spomína. Ale poďme pekne od začiatku.

„Niekedy v rokoch 1976/1977 ma rodičia zobrali prvýkrát na plochú dráhu v Halifaxe, kde jazdil tím Dukes. Po niekoľkých týždňoch som sa rodičov spýtal, či by som nemohol jazdiť plochú dráhu aj ja. Moji rodičia preto začali zisťovať, či by som už mohol jazdiť trávnatú plochú dráhu, no bol som ešte primladý. Tak mi kúpili malú motorku a vozil som sa na nej. Od roku 1979 som začal jazdiť už juniorské preteky na trávnatej dráhe a stal som sa niekoľkokrát majstrom Veľkej Británie v rôznych kategóriách ešte predtým než som sadol na klasickú plochodrážnu motorku,“ začal rozhovor Garry, ktorý sa narodil v januári 1972 a už ako sedemročný začal jazdiť súťažne. „Moji rodičia mi kúpili všetko čo som potreboval na jazdenie. Začínal som na malej motorke 50 ccm a prešiel všetkými triedami do 200 ccm. Boli to krosky, na ktorých sa jazdilo na trávnatých dráhach. V štrnástich mi kúpili dvojventilovú Jawu 500 a začali sme chodiť trénovať po rôznych plochodrážnych ováloch. Trénoval som ale najmä v Bradforde vždy v pondelok večer,“ opísal klasické začiatky väčšiny britských pretekárov. „Klasickú plochú dráhu som začal jazdiť s licenciou v roku 1988 ako junior v Cradley Heath a v roku 1989 som prešiel do National League do Stoke. Tam som si počínal celkom dobre a jazdil som tam až kým v roku 1992 neuzavreli tamojší štadión. V rokoch 1993 a 1994 som jazdil opäť National League v Newcastle, kde som bol lídrom. Keďže mi to išlo veľmi dobre, oslovili ma, aby som prešiel do British League a pre rok 1995 ma kúpili do Bradfordu,“ objasnil ako sa za niekoľko rokov prepracoval do vtedy najkvalitnejšej plochodrážnej ligy sveta.

„Nikdy som nezískal veľké individuálne úspechy, skôr som bol tímový jazdec a tam sa mi darilo najviac. Niekoľkokrát som sa síce prebojoval do Britského finále a raz som sa dostal do Zámorského finále, z ktorého sa postupovalo do Interkontinentálneho finále a do Grand Prix. S tímom Bradford sme dokázali vyhrať v roku 1997 Elite League. Veľa rokov som jazdil aj v Hull, s ktorým sme vyhrali nejaké trofeje a potom aj s Poole, kde som bol v tíme s jazdcami z Grand Prix,“ zhrnul svoje úspešné sezóny. Jeho tímovými kolegami v najvyššej súťaži boli majstri sveta ako Sam Ermolenko, Mark Loram, Gary Havelock, Tony Rickardsson, či ďalší nevynímajúc Romana Matoušeka, Joe Screena, Leigh Adamsa, či Jiří Štancla mladšieho. 

Ako to však bolo s jeho účasťou na žarnovických pretekoch v spomínanom roku 1997? „O slovenskej plochej dráhe som niečo vedel iba z krátkych medzinárodných správ z časopisu Speedway Star. O Žarnovici mi viacej rozprával Jiří Štancl, keď som v tom roku jazdil spolu s ním v českej Extralige za AK Slaný. On ma dostal aj do Žarnovice. Deň predtým sme boli na Grand Prix vo Wroclawi, z ktorej to bolo do Žarnovice asi päť hodín alebo viac. Cestovali sme v noci a potom sme trochu pospali. Začiatok pretekov bol o 15.00 hod.,“ prekvapil podrobnosťami náš hlavný hrdina. „Dráhu som nikdy predtým nevidel, ale veril som si, lebo som mal dobré skúsenosti z veľkej dráhy v Bradforde. Upútalo ma depo, z ktorého sa išlo dole kopcom na dráhu, čo bolo pre mňa novinkou a páčil sa mi aj jej tvar. Aj finále pre šiestich jazdcov na šesť kôl bolo pre mňa niečím novým. Pamätám si aj, že pred začiatkom pretekov sme išli na nástup a nechýbala tam ani slovenská armáda – vzdušné sily, ktoré urobili prelet nad štadiónom na lietadlách. Páčilo sa mi aj to, že tam boli aj mladé dievčatá v tradičných krojoch. Viem, že som mal aj jednu extra výhodu, lebo som si doniesol so sebou pneumatiky Dunlop a tie boli lepšie než Barum, na ktorých jazdili ostatní,“ to boli pre Britského pretekára nezabudnuteľné spomienky. A jeho jazda počas pretekov bola nezabudnuteľná zase pre divákov. Základnou časťou prešiel s jedinou stratou bodu vo vzájomnej jazde s Poliakom Skupieńom. V semifinále to bolo zase víťazstvo a jasný postup do finále. Diváci boli vo vytržení. Videli, že tentoraz si víťazstvo spred roka nezopakuje Jaroslav Gavenda a tak sa ich pozornosť a fandenie upriamilo práve na sympatického anglického pretekára. Na štadióne nebol snáď okrem mechanikov a výprav ostatných jazdcov, nikto, kto by mu nefandil. „Myslím, že problém sa začal už v semifinále. V prvej zákrute sme sa so súpermi vyviezli veľmi von a mali sme pád. Som presvedčený, že pri páde sa mi dostal z časti olej z motora von, lebo motor bežal, kým som ho nevypol. Na finále sa už zdalo všetko v poriadku,“ opísal situáciu, ktorá predchádzala finále. 

Teraz však na chvíľu nechajme hlavného aktéra rozhovoru a dajme slovo hlavnému historikovi žarnovickej plochej dráhy, Ing. Jozefovi Treščákovi, ktorý po pretekoch napísal do Žarnovického mesačníka nasledovnú reportáž: „Vo finále po opakovanom štarte viedol Milík, ale zakrátko išiel nezadržateľne do čela Stead. Tento 25-ročný Angličan bol najlepší už v základnej časti pretekov a po vypadnutí slovenskej dvojice sa sympatie početného publika priklonili úplne na jeho stranu. Keď sa už zdalo, že trofej víťaza poputuje na Britské ostrovy, vzdychol celý štadión sklamaním. Angličanov stroj stíchol a pretekár sa bezmocne pozeral, ako ho míňajú jeho súperi,“ toľko k opisu situácie, ktorá dodnes ostala aj v pamäti Garry Steada. „Nechal som si na finále jednu nepoužitú hranu na pneumatike. Vo finále som sa dostal dopredu. Vedel som, že sa ide na šesť kôl, tak som sa snažil trochu šetriť motor, no nemohol som ísť príliš pomaly, aby ma ostatní nepredbehli. Nemal som žiadne problémy a bol som si istý víťazstvom. V predposlednom kole v poslednej zákrute mi prestal pracovať motor. Tuším sa mi zlomil piest, tak som stlačil spojku a išiel už len tak. Súperi ma predbiehali jeden za druhým. Behom niekoľkých sekúnd ma predbehli. Bol som zdrvený, lebo som si fakt myslel, že to vyhrám,“ opísal situáciu vo finále Garry. Nepomohlo ani jeho hladkanie motorky. Diváci a aj on už len sledovali prvé víťazstvo českého pretekára v ére samostatnosti Slovenska. Stal sa ním Václav Milík starší, ktorý svoj výkon zopakoval ešte v roku 2000.

„Bohužiaľ ma už potom nikdy nekontaktovali, aby som prišiel opäť do Žarnovice. Škoda, rád by som tam štartoval,“ uzavrel svoju žarnovickú príhodu smutným konštatovaním. Jeho kariéra potom pokračovala do roku 2007. Vtedy jazdil za Stoke v Premier League. „V stretnutí v Somerset som mal ťažký pád na dráhe. Bol som v stave ohrozenia života a odvtedy som paralyzovaný od pása nadol. Teraz som ochrnutý a pripútaný na invalidný vozík,“ ozrejmil smutný koniec svojej kariéry. Na plochú dráhu však nezanevrel. Okrem toho, že je aktívny na sociálnych sieťach a je v kontakte s jazdcami a fanúšikmi, stále sa pohybuje okolo plochej dráhy aj na štadiónoch. Nechýbal ani v depe pri rôznych významných podujatiach ako Grand Prix, Speedway World Cup a podobne. Je stále veľmi dobre známou osobnosťou v britskej plochej dráhe.

Aj touto cestou ďakujeme Garry Steadovi za rozhovor.