Gašpara Forgáča snáď netreba v Žarnovici nikomu predstavovať. Jeden z najväčších talentov žarnovickej plochej dráhy síce už tridsať rokov býva v Čechách, no v 90. rokoch bol jedným z mála slovenských reprezentantov v tomto športe. Ako prvý zo slovenských plochodrážnikov sa dostal do finále ME juniorov (1987 bol 6. najlepším juniorom na svete). Dosiahol aj na titul majstra Československa juniorov v dobe, keď mala plochá dráha hádam päťnásobne väčšiu základňu než dnes.
Ako sa však pozerá na svoj talent samotný Gašpar Forgáč s odstupom rokov? „Talent a drinu by som dal tak na pomer 70:30. Nieže by som nepotreboval makať v posilňovni, ale radšej som jazdil na motorke,“ začal svoje rozprávanie pretekár, ktorý začínal pod vedením trénera Jána Daniela a v roku 1985 absolvoval svoje prvé preteky. Za Žarnovicu odjazdil spolu 73 pretekov. V roku 1987 odišiel do Pardubíc. „V tom roku som nastúpil s bratom Mirom do SVS Pardubice. Kondičné tréningy a príprava boli podobné ako v Žarnovici. Lepšie to však bolo s vybavením a technikou. Dostal som dve motorky, jednu novú a jednu staršiu. K tomu som mal mechanika, náhradné diely a podobne. Ukázalo sa to aj na výsledkoch. Vďaka tomu som na plochej dráhe mohol štartovať aj počas vojenčiny, keď som sa dostal do VTJ Racek Pardubice.“ Po rozpade Československa, ostal prakticky s Vladimírom Višváderom osamotený v slovenskej reprezentácii. „To bola doba, keď tu nebolo jazdcov. Začínal vtedy Andrej Niederland z Partizánskeho, ale ešte nemal kto jazdiť majstrovstvá sveta. Tak sme to jazdili my s Vladom. Išli sme aj MS družstiev aj jednotlivcov. Neskôr sa začal jazdiť Mitropa Cup. Tam nás úž dopĺňali ďalší jazdci so slovenskými licenciami. Mám na to všetko pekné spomienky až na to, že sme okrem licencie SMF nedostali ani korunu a všetko sme museli jazdiť za svoje.“ Na Zlatej prilbe patril povestný „Gažo“ medzi favoritov, no nikdy na ňu nedosiahol. V roku 1991 mu ju doslova vytrhol z rúk v poslednom výjazde pred cieľom finále Lubomír Jedek. „Zlatá prilba v Žarnovici a v Pardubiciach mali svoju atmosféru. Vždy som tú žarnovickú chcel ísť a vyhrať ju ako prvý Žarnovičan. Už len pre ľudí, ktorí mi fandili. Škoda, že bolo z toho maximálne „iba“ druhé miesto. Vďaka 54-ke (Martin Vaculík) sa ale fanúšikovia dočkali domáceho víťaza.“ Ako to bolo so záverom kariéry? „V roku 1995 som si na Zlatej prilbe zlomil ruku, čo možno ani nikto nevie. A to bol začiatok konca. Začalo sa jazdiť na ležatých motoroch, do toho práca a podobne. Tak prišiel rok 1999 a Zlatá prilba, kde som ukončil kariéru. Tam, kde som kedysi začal, tam som aj skončil.“ Aj keď ukončil kariéru plochodrážnika, tento šport nikdy neopustil… „Zostal som pri plochej dráhe. Bol som ako mechanik u Tomáša Sucháneka, vicemajstra sveta juniorov, víťaza Zlatej prilby, Zlatej stuhy, majstra Slovenska… Bol som, hovorím preto, už ukončil kariéru kvôli zraneniu na žarnovickej Zlatej prilbe. Teraz sa chodím na preteky už len pozerať, či už v Pardubiciach alebo často aj do Žarnovice.“
„Záverom pozdravujem všetkých slovenských fanúšikov a samozrejme Speedway Clubu Žarnovica prajem všetko dobré v práci pre žarnovickú plochú dráhu.“