Odišiel Roman Matoušek

Včera obišla plochodrážny svet smutná správa o odchode ďalšej bývalej hviezdy do večnosti. Ide o pretekára, ktorý zanechal výraznú plochodrážnu stopu v celej československej plochej dráhe, o pretekára, ktorý sa staral o skvelú zábavu pre fanúšikov, o pretekára, ktorý sa nebojácnou a dravou jazdou zapísal do sŕdc všetkých, ktorí ho na dráhe videli. Odišiel Roman Matoušek.

Keď sme v detstve s úctou vyslovovali mená najlepších československých plochodrážnikov svojej generácie ako Antonín Kasper, Petr Vandírek, Lubomír Jedek a podobne, nikdy sa to nezaobišlo bez Romana Matoušeka, o ktorom kolovali medzi deťmi polomýtické legendy. On bol ten, ktorý ťahal ľudí na štadióny a aj tých, ktorí sa najprv pýtali, že kto štartuje a keď počuli jeho meno už nerozmýšľali, ale prišli na žarnovický štadión.

Roman Matoušek bol ovenčený mnohými vavrínmi. Vyrovnal najlepší výsledok československého pretekára v histórii jednodňových finále MS jednotlivcov, ktorý do roku 1987 siedmym miestom držal Zdeněk Kudrna. Stal sa majstrom Európy na trávnatej dráhe, s Antonínom Kapserom vybojoval bronz v MS dvojíc. Štartoval prakticky vo všetkých odnožiach plochej dráhy. Vlastnil mnoho československých titulov…. bolo toho veľa. V nasledujúcich riadkoch sa pozrieme na jeho výsledky v Žarnovici.

V Žarnovici štartoval v rozpätí rokov 1980 až 1995 štrnásťkrát. 18. októbra 1980 v rámci Kvalifikácie o Extraligu ako šestnásťročný v tíme Slaného absolvoval v pozícii juniora dve jazdy, pričom v prvej vybojoval dva a v druhej tri body. Jeho tím preteky vyhral. O dva roky na to sa predstavil v Žarnovici opäť. V treťom finálovom kole MČSSR juniorov vyhral so ziskom trinástich bodov. O rok na to sa mu tentoraz nedarilo podľa predstáv a v semifinále ME juniorov skončil s ôsmimi bodmi na nepostupovom deviatom mieste. V tom istom roku v žarnovickom semifinále MČSSR jednotlivcov už ako pretekár Rudej Hvězdy Praha obsadil šieste miesto s deviatimi bodmi pred našim Zdenom Vaculíkom. 29. apríla 1984 cestoval zo Žarnovice ako víťaz jedného z kôl semifinálovej skupiny MČSSR juniorov. 

V apríli 1986 absolvoval v Žarnovici dvojicu skúšobných pretekov dvojíc, kde štartovali po tri dvojice v každej jazde. S Lubomírom Jedekom  vyhral prvé preteky a v druhých sa museli skloniť pred Antonínom Kasperom a Petrom Vandírekom. V tom istom roku tu bol opäť, tentoraz ako opora československého víťazného tímu v MS družstiev skupiny B. 

O rok na to, počas žarnovického finálového kola MČSSR jednotlivcov najprv dve jazdy vyhral, pričom v jednej z nich získal najlepší čas dňa a potom bol tretí. Posledné dve jazdy nedokončil najprv pre poruchu a potom pre pád, čo ho odsunulo až na ôsme miesto. V tom istom roku sa prvýkrát predstavil aj na Zlatej prilbe SNP. V silnej konkurencii najprv mieril od víťazstva k víťazstvu, no po troch sériách prišla porucha a potom tretie miesto. V rozjazde o posledné postupové miesto do finále skončil posledný a preteky ukončil na šiestom mieste.

5. júna videlo šesťtisíc divákov jeho víťazstvo v kvalifikačnom kole MS jednotlivcov, keď prehral jazdu iba so Slawomirom Drabikom z Poľska a suverénne postúpil do kontinentálneho semifinále. V tom istom roku bol opäť na Zlatej prilbe. Tentoraz opäť začal tromi víťaznými jazdami pričom spoločne so Zdenom Vaculíkom ako jediní porazili neskoršieho víťaza Antonína Kaspera. Potom prišli druhé miesta v poslednej sérii základnej časti ale aj v semifinále a celkové tretie miesto vo finále, kde sa pred neho dostal okrem Kaspera ešte Maďar Zoltán Adorján. 

V roku 1990 v poriadne nabitom kontinentálnom semifinále vybojoval deväť bodov a zo šiesteho miesta postúpil ďalej. 

Jeho posledným vystúpením v Žarnovici bol štart na Zlatej prilbe v roku 1995. Tu patril medzi favoritov pretekov. Celý čas bol prakticky neporaziteľný a o jedinú stratu bodov sa postarala porucha jeho motocykla v poslednej jazde základnej časti. Potom prišlo víťazstvo v semifinále. Finálová jazda bola mimoriadne dramatická. Keď sa už prepracoval do jej čela a zdalo sa, že vyhrá, z výjazdu poslednej zákruty sa pred neho predral Ukrajinec Vladimír Kolodij a doslova mu vyfúkol isté víťazstvo spred nosa.