Meno Radek Smolík možno už veľa nehovorí najmladšej generácii slovenských plochodrážnych fanúšikov. No aj on, podobne ako mnoho jeho krajanov, štartoval na žarnovickom ovále. Avšak patrí medzi tých niekoľkých, ktorí jazdili aj so slovenskou licenciou a reprezentovali Slovensko aj v pretekoch majstrovstiev sveta.
Pardubický pretekár patril do druhej vlny českých plochodrážnikov, ktorí sa rozhodli pre slovenskú licenciu v čase, keď slovenská plochá dráha doslova stála nad priepasťou. Gašpar Forgáč ukončil kariéru, Vladimír Višváder striedal sezóny so slovenskou a českou licenciou a Andrej Niederland bol už tiež minulosťou. Slovenská plochá dráha prakticky už nemala svojich pretekárov a tak s licenciou SMF štartovali niektorí českí pretekári. V roku 2001 to boli Tomáš Topinka a Radek Smolík.
Druhý menovaný síce nie je tak známym ako Tomáš Topinka, no jeho kariéra sa začínala sľubným juniorským obdobím… „Pochádzam z malej dedinky Trnávka u Řečan nad Labem asi 20 kilometrov od Pardubíc. S plochou dráhou som začínal na jar 1989 na upravenej plochodrážnej motorke. Motorku mi poskladal otec s motorom z mopeda a kombinézu mi ušila mamka. V Pardubiciach som pod vedením trénera pána Štensa trénoval do svojich 15 rokov, vtedy som presadol už na poriadnu plochodrážnu motorku päťstovku a od šestnástich rokov som na nej už pravidelne trénoval,“ začal rozprávanie Radek Smolík. Čo to však znamenalo začínať s plochou dráhou v tomto období? „V čase, keď som začínal ja, bolo približne 50 juniorov a tak som sa musel veľmi snažiť, aby mi ostatní neutiekli a bol dobrý ako oni. Tiež mi veľmi pomohlo, že som išiel na vojnu k pánovi Ľubomírovi Vozárovi do Racku Pardubice, kde som mal možnosť sa pripravovať,“ opísal situáciu, kedy bola povinná vojenská služba a zároveň bola možnosť jazdiť plochú dráhu aj naďalej. Vtedy prišlo aj najúspešnejšie obdobie tohto pretekára, kedy sa zaradil medzi českú juniorskú špičku. „Medzi špičku by som sa úplne nepočítal,“ začal k téme skromným spôsobom Radek Smolík. „Možno až v poslednom roku medzi juniormi. Inak na juniorské roky rád spomínam. V Pardubiciach sme sa zišli celkom vyrovnaní chalani (Michal Makovský, Petr Pozdník, Míra Štens, Renda Šimon) a chceli sme sa vyrovnať starším a úspešnejším ako Mario Jirout.“ A čo úspechy? „V junioroch si najviac cením moje prvé preteky, čo bola kvalifikácia v Pardubiciach a prvé miesto v mojej skupine a celkovo druhé miesto. Tiež si cením tretie miesto v MČR juniorov 1997. Rok na to som bol opäť tretí, ale čakal som lepší výsledok, lebo vtedy odišiel silný ročník 1976.“ Dajú sa tie časy vôbec porovnať so súčasnosťou? „Hlavný rozdiel bol v tom, koľko juniorov jazdilo v tom čase a koľko jazdí teraz. Vtedy bola oveľa väčšia konkurencia a musel som sa snažiť, aby som si vôbec zajazdil a niekde sa dostal,“ porovnal bývalý pardubický pretekár situáciu juniorov v Čechách vtedy a dnes.
Ako už bola reč na začiatku, slovenská plochá dráha bola v tom období v jazdeckej kríze. Ako to vnímali českí plochodrážnici? „Vedel som, že na Slovensku sú dva plochodrážne štadióny. A to Žarnovica a Zohor,“ narážal na skutočnosť, že v roku 1992 v Zohore zorganizovali bratia Višváderovci s priateľmi po dlhom čase preteky, ktoré boli nakoniec aj poslednými v tejto obci. „Slovenskú plochú dráhu som poznal aj vďaka tomu, že v Pardubiciach pôsobili Slováci Gažo Forgáč a Vlado Višváder. Vedel som, že sa v Žarnovici jazdí Zlatá prilba.“ Ako sa však český pretekár dostal k slovenskej licencii? „Slovenskú licenciu som získal v roku 2001 vďaka pánovi Vozárovi a pánovi Erbanovi. Vďaka ním som mal možnosť získať skúsenosti v medzinárodných pretekoch. Štartoval som aj v nemeckom Pockingu v MS jednotlivcov, ale tam sa mi preteky veľmi nevydarili.“ Aké výhody však mohol mať okrem toho, že bola väčšia možnosť zúčastňovať sa medzinárodných pretekov vo farbách Slovenska. „Spomínam na to rád, ale už je to dlhý čas. Vďaka licencii som mohol ísť Zlatú prilbu v Žarnovici ako domáci pretekár. Čo sa týka ďalšej podpory, tak to by som povedal, že to bolo 50 na 50. Vyšlo to tak na výdavky na spomínané preteky.“ Ako si Radek spomína na samotnú Žarnovicu a preteky na tomto ovále? „V Žarnovici bola vždy dobrá atmosféra, plno fanúšikov a priateľských ľudí. Pamätám si, že som snáď nikdy nerozdal toľko autogramov ako u Vás :-). Inak dráha bola podobná ako v Pardubiciach. Bola veľká, ale mne sa nikdy na veľkých dráhach nedarilo. Spomínam si, že na jednej Zlatej prilbe (2003) tak pršalo, že keď som neodštartoval ako prvý, tak som nevidel ani na krok a nakoniec boli preteky ukončené predčasne,“ vrátil sa v spomienkach do Žarnovice.
Čo však robí dnes bývalý pretekár Radek Smolík? „Bývam v Starých Čivicích, asi dva kilometre od svítkovského štadiónu. Venujem sa hlavne svojej rodine. Som ženatý a mám dvoch synov (11 a 8 ročný). Pracujem v mieste bydliska. Plochú dráhu však stále sledujem tu v Pardubiciach, ale na preteky sa dostanem len málokedy. Najviac dianie na plochej dráhe sledujem cez sociálne siete. Moji rodičia však stále jazdia po pretekoch a to aj do Žarnovice. Je jasné, že sledujem Martina Vaculíka, ako sa mu darí v Grand Prix a je vidieť aj to, že sa u vás začalo pracovať s mládežou a že sa objavuje viac pretekárov než v mojej dobe,“ zhrnul záverom bývalý slovenský reprezentant, ktorý svoju plochodrážnu kariéru ukončil pri pardubickej Zlatej prilbe v roku 2004.
„Prajem vám ešte viac Vaculíkov a stále plný štadión fandiacich divákov,“ uzavrel krátky rozhovor Radek Smolík, slovenský reprezentant z roku 2001.
