Tak ako aj predchádzajúce obdobie aj toto prinieslo pre plochú dráhu niečo nové. Šírenie plochej dráhy pokračovalo. Organizovanie pretekov sa stávalo pravidelnejším a to nielen na Britských ostrovoch ale aj na Kontinente. Svetová plochodrážna špička sa postupne rozrastala o ďalšie krajiny. Finálové preteky MS jednotlivcov sa tak stávali pravidelne záležitosťou aj pretekárov z krajín ako Švédsko, Nórsko, Poľsko, ZSSR, NDR, Československo a ďalších. Na výslnie sa dostali jazdci ako Ronnie Moore, Barry Briggs, Ivan Mauger z Nového Zélandu, Peter Craven, Aub Lawson, Fred Williams, Nigel Boocock, Ken McKinlay z Veľkej Británie, Jim Airey z Austrálie, Ove Fundin, Olle Nygren, Göte Nordin, Björn Knutsson zo Švédska a ďalší.
Na scéne sa objavila ďalšia veľmoc, ktorá ovplyvnila plochú dráhu na niekoľko desaťročí nielen vo Východnej Európe ale čiastočne aj vo svete. V ZSSR totiž po počiatočnej nedôvere k tomuto nemasovému športu dostali motocykloví pretekári poverenie priviesť plochú dráhu aj do najväčšej krajiny vtedajšieho sveta. V roku 1954 sa viacerí z nich zúčastnili zájazdu do Československa, kde sa zoznamovali so všetkým, čo s plochou dráhou súviselo. O štyri roky na to sa 10. júna 1958 na ústrednom štadióne V. I. Lenina v Moskve konala premiéra tohto športu v ZSSR. O úspechu svedčí aj to, že sa rovnaké preteky začali organizovať po celom ZSSR a zakrátko patrili sovietski jazdci ku svetovým esám (Igor Plechanov, Boris Samorodov, Grigorij Chlynovskij, Viktor Trofimov…).
Ako už bolo vyššie spomenuté, dráhy používané pre tento šport mali rôzne veľkosti už od počiatku. Postupne sa však začali diferencovať. Ligové stretnutia v Británii, MS jednotlivcov a rôzne iné preteky sa konali výhradne len na krátkych dráhach do 400 metrov. Zatiaľ čo hlavne v Austrálii, Nemecku a v Holandsku boli častejšie preteky na dráhach dosahujúcich dĺžku aj vyše kilometra. Tak sa zrodila myšlienka organizovania šampionátu aj pre dráhy tohto typu. V roku 1957 boli vypísané majstrovstvá Európy pre dlhú plochú dráhu. Prvé finále sa uskutočnilo vo švédskom Stockholme a prvým majstrom sa stal Basse Hveem z Nórska pred Josefom Hoffmeistrom z NSR, ktorý zvíťazil v nasledujúcich troch ročníkoch a potvrdil, že dlhé dráhy patria pod dominanciu nemeckých pretekárov. Ďalšou významnou osobnosťou na dlhých dráhach sa stal od polovice šesťdesiatych rokov Manfred Poschenrieder, taktiež z NSR, ktorý zvíťazil v rokoch 1966 až 1968. Posledný ročník tohto šampionátu sa odjazdil v roku 1970.
Priateľské športové stretnutia inak nazývané aj test matche medzi reprezentáciami rôznych krajín mali tradíciu už od príchodu plochej dráhy na Britské ostrovy. Ich popularita bola veľká, avšak zastrešenie FIM v podobe majstrovstiev sveta družstiev dostali až v roku 1960 na podnet Poľska, čomu predchádzali dva skúšobné ročníky. Rôzne kvalifikačné kolá a nasadenia sa časom menili, ale v šesťdesiatych rokoch mali spoločné jednodňové finále, ktorého sa zúčastnili štyri najúspešnejšie krajiny. Prvé takéto finále sa uskutočnilo vo švédskom Göteborgu, kde titul získala domáca reprezentácia. Počas prvého desaťročia existencie tohto šampionátu sa do listiny víťazov zapísalo Švédsko, Poľsko a iba raz Veľká Británia, ktorú reprezentovali okrem Angličanov aj pretekári Nového Zélandu (Ivan Mauger, Barry Briggs, Ronnie Moore) a Austrálie (Jim Airey).
V šesťdesiatych rokoch sa začala písať história aj ďalšieho šampionátu organizovaného na plochej dráhe. Stali sa ním majstrovstvá sveta na ľadovej plochej dráhe. Udialo sa tak najmä na popud ZSSR, avšak pri zrode stálo aj Švédsko a Československo. Akýmsi nultým ročníkom šampionátu sa stali preteky o pohár FIM v roku 1963. Nasledujúce dva roky sa konali majstrovstvá Európy a v roku 1966 majstrovstvá sveta. Dominantou krajinou v tomto odvetví plochej dráhy sa stal ZSSR.
Významnou udalosťou tohto obdobia bolo rozbehnutie výroby nového plochodrážneho motocykla. Stalo sa ním ESO, ktorého konštruktérom bol Jaroslav Simandl. Ten najprv od roku 1951 kopíroval motory JAP, aby v roku 1953 začal vyrábať stroje vlastnej konštrukcie. Jeho dielňa v Divišove postupne prešla pod patronát Jawy, v ktorej pôsobil talentovaný konštruktér J. Červinka. Jawa sa postupne v šesťdesiatych rokoch vypracovala na motocykel, ktorý začal udávať smer vo svetovom vývoji plochodrážnych strojov. Tu možno ešte spomenúť poľskú snahu o výrobu vlastných motocyklov, nakoľko získavanie nových súčiastok na JAPy bolo pre Železnú oponu veľmi zožité a nákladné. V Rzeszówe preto začali s konštrukciou vlastných motocyklov, ktoré kopírovali JAPy a vyrábali stroje pod označením FIS. Ich výroba bola však po niekoľkých rokoch zastavená.
Päťdesiate, ale hlavne šesťdesiate roky možno označiť ako za kľúčové pri plochodrážnom „boome“, ktorý zasiahol väčšinu krajín, v ktorých sa objavil tento šport. Takmer všetky najdôležitejšie šampionáty tu dostali pevný základ. Ustálená a zreorganizovaná bola ligová súťaž na Britských ostrovoch a pravidelné ligové súťaže sa začali jazdiť v mnohých krajinách, čo bolo predpokladom k rozšíreniu jazdeckej základne a naplno sa prejavilo v nasledujúcom desaťročí.
