Keby bolo keby… Najväčšia pozornosť sa v športe a prirodzene aj na plochej dráhe venuje víťazom. Každý fanúšik dokáže vymenovať hneď niekoľko víťazov Zlatej prilby SNP. Avšak o túto trofej sa v minulosti pokúšali ďalšie stovky plochodrážnikov, ktorí ju nakoniec nezískali. A medzi nimi aj takí, čo na to určite mali.
Zlatá prilba SNP si 25. augusta 2024 zapíše do svojho životopisu 60. ročník. Počas jednotlivých rokov si prežila rôzne chvíle. Na štarte sa objavovali kvalitní pretekári z mnohých krajín, ale aj začiatočníci. My sa teraz zameriame na tých, ktorí patrili medzi najväčších favoritov, ale pozlátená trofej im ušla pomedzi prsty. Poďme, ale pekne od začiatku.
Miloslav Špinka (1919-2009) – otec nedávno zosnulého Milana, patril v povojnovom období medzi najlepších plochodrážnikov v Československu. Nikdy sa nestal majstrom republiky, keďže bol jedným z tých, ktorí zažili dlhoročný diktát Huga Rosáka a neskôr nástup kasperovsko-tomíčkovskej generácie. Na Zlatej prilbe SNP štartoval spolu päťkrát, ale zakaždým to boli iné preteky, v ktorých sa nakoniec išla iba finálová jazda o Zlatú prilbu, alebo ju získal najlepší československý pretekár v Medzinárodných pretekoch. Najlepšie si Miloslav Špinka počínal hneď v prvom ročníku, keď skončil vo finále druhý za víťazným Františkom Richterom a o rok na to bol zase štvrtý. To sa ešte jazdilo v Banskej Bystrici. Potom štartoval na Medzinárodnej plochej dráhy v Žarnovici v roku 1962, kde však Zlatú prilbu získal najlepší domáci pretekár Hannibal Pattermann z Ostravy. Špinka bol v pretekoch 9. Ďalšie štarty: 7/1963, 16/1965.
Boris Samorodov (1931-2016) – jeden z prvých plochodrážnikov zo Sovietskeho zväzu. Jazdil v rokoch 1960-1967 a stihol sa stať majstrom sveta na ľadovej plochej dráhe, dvakrát bol štvrtý najlepší na svete na klasickej plochej dráhe – MS jednotlivcov 1963 a 1964 a dvakrát sa stal majstrom Sovietskeho zväzu. V Žarnovici sa predstavil raz a to v roku 1962 na Medzinárodnej plochej dráhe, ktorú suverénne vyhral s plným počtom bodov, no ako bolo už vyššie spomínané, Zlatú prilbu SNP získal najlepších československý pretekár Pattermann, aj keď bol v pretekoch tretí.
Viktor Trofimov (1938-2013) – práve on bol druhý najlepší v spomínaných Medzinárodných pretekoch v roku 1962. Pretekár ukrajinskej národnosti patril medzi to najlepšie nielen v sovietskej, ale aj vo svetovej plochej dráhe. S plochou dráhou začal na začiatku 60-tych rokov, najlepšie roky prežil v úvode 70-tych rokov, no riadítka plochodrážneho stroja nechal na pokoji až po roku 1993, kedy išiel svoje posledné preteky. To už jazdil spoločne so svojim synom Vladimírom. V súčasnosti jazdí aj jeho vnuk Viktor Trofimov, dnes už naturalizovaný v Poľsku, vďaka poľskému pôvodu svojej matky. Najstarší z rodiny Trofimovcov sa v roku 1972 prebojoval do svetového finále MS jednotlivcov a v legendárnom Wembley obsadil deviate miesto. To si vylepšil o jednu pozíciu v roku 1975. Okrem toho až deväťkrát reprezentoval Sovietsky zväz vo finále MS družstiev, kde získal trikrát striebro a dvakrát bronz. V roku 1967 sa stal majstrom Sovietskeho zväzu. V Žarnovici štartoval dvakrát na Medzinárodnej plochej dráhe v rokoch 1962 a 1963, čiže na začiatku svojej bohatej kariéry. V roku 1962 to bolo spojené so Zlatou prilbou. Viktor skončil druhý, prilbu získal tretí (Pattermann).
Marian Kaiser (1933-1991) – poľská plochodrážna legenda štartujúca v rokoch 1950 až 1966 sa predstavila taktiež na mimoriadne kvalitne obsadených Medzinárodných pretekoch v Žarnovici v roku 1962. V tom čase išlo o pretekára na vrchole svojej výkonnosti. Svedčí o tom titul majstra Európy jednotlivcov 1960, majstra sveta družstiev 1961 (bronz 1963), víťaza Kontinentálneho finále 1962, majstra Poľska 1957, ale aj jeho dvojnásobná účasť vo finále MS jednotlivcov 1960 a 1966. V roku 1966 emigroval do Nemecka, za čo mu boli v Poľsku odobraté všetky tituly a vyznamenania. V Žarnovici štartoval už v spomínaných pretekoch v roku 1962 a obsadil štvrté miesto.
Stanislaw Tkocz (1936-2016) – ďalšia poľská hviezda v časoch, kedy sa predstavil v Žarnovici taktiež na Medzinárodnej plochej dráhe v roku 1962. V silnej konkurencii obsadil ôsme miesto, čo videlo 9 000 divákov. O rok na to na takých istých pretekoch, ale pri 13 000 diváckej kulise bol tretí, no to sa už nešlo o Zlatú prilbu SNP. Stanoslaw Tkocz jazdil v rokoch 1955 až 1972 a bol najúspešnejším z trojice plochodrážnych bratov (Andrzej a Jan). Bol to predstaviteľ silnej štvorky z Rybnika (Stanislaw Tkocz, Joachim Maj, Andrzej Wyglenda, Antoni Woryna), ktorá vyhrávala jeden titul majstra POľska družstiev za druhým. Okrem toho získal s poľskou reprezentáciou svetové zlato v MS družstiev v rokoch 1961 a 1969. Dvakrát sa prebojoval do svetového finále MS jednotlivcov (1961 a 1966), dvakrát sa stal majstrom Poľska (1958 a 1965) a raz vyhral Kontinentálne finále (1963).
Henny Kroeze (1952) – na odľahlej 11. pozícii sa počas Zlatej prilby SNP v roku 1971 umiestnil mladý, 19-ročný Holanďan. Nikto vtedy ešte netušil, že ho čaká pomerne úspešná kariéra. V roku 1983 sa kvalifikoval do finále MS jednotlivcov v nemeckom Nrodene ako náhradník a v roku 1987 bol priamo nasadený do dvojdňového finále v holandskom Amsterdame. Okrem toho získal desať titulov majstra Holandska, jazdil v anglickej profesionálnej lige. Je historicky najúspešnejším holandským plochodrážnikom na klasických ováloch. Jazdil aj jeho otec a mladší brat.
Jan Holub najstarší (1942-2018) – prvý československý plochodrážnik, ktorému vyšla knižne autobiografia Ovál plný smykú (1983), dvojnásobný československý majster (1968 a 1968), ako druhý Čechoslovák sa dostal do Britskej ligy (1969 a 1970 Exeter Falcons), dvakrát reprezentoval Československo vo finále MS družstiev, trikrát vo finále MS dvojíc. Raz sa prebojoval do svetového finále MS jednotlivcov ako náhradník, no týždeň pred štartom si na pardubickej Zlatej prilbe zlomil obe ruky. Je zakladateľom plochodrážneho rodu Holubovcov, keď jazdil jeho syn a aj vnuk rovnakého mena. Jan Holub najstarší štartoval na Zlatej prilbe SNP na sklonku svojej kariéry v roku 1976 a skončil 10.
Hans Jurgen Fritz (1941-1996) – 12. najlepší plochodrážnik sveta v roku 1970, dvojnásobný účastník finále MS na ľadovej plochej dráhe (1967 a 1968) a trojnásobný majster Východného Nemecka, sa predstavil v Žarnovici počas Zlatej prilby SNP 1974, kedy patril medzi horúcich favoritov na jej víťazstvo. Nakoniec z toho bolo šieste miesto.
Zoltán Adorján (1961) – ak by si niekto zaslúžil víťazstvo na Zlatej prilbe SNP, tak medzi prvými by to bol práve Zoltán Adorján, historicky najúspešnejší maďarský plochodrážnik. Svoju snahu začal v roku 1979 ako 18-ročný mladík 10. miestom a skončil v roku 1992 tretím miestom. Medzitým bol: 10/1981, 5/1982, 2/1983, 2/1984, 3/1987, 2/1988. Vynahradil si to čiastočne víťazstvom v žarnovických pretekoch kontinentálneho semifinále MS jednotlivcov v roku 1990. Zoltán Adorján počas svojej bohatej kariéry, ktorú mu niekoľkokrát prerušili zdravotné problémy (problémy so srdcom), si vybojoval trikrát finále MS jednotlivcov (1985, 1989, 1990) a dostal sa aj do GRand Prix v roku 1998. Štyrikrát sa dostal do finále MS dvojíc, pričom v roku 1990 si spoločne so Sándorom Tihányim vybojoval bronz. Dvakrát vyhral Kontinentálne finále MS jednotlivcov (1989 a 1995), trinásťkrát bol majster Maďarska, raz majster Nemecka a tiež Argentíny.
Pawel Waloszek (1938-2018) – bol známy nielen ako poľský plochodrážny matuzalem, ale hlavne kvalitný pretekár. Pawel mal ešte štyroch bratov, ktorý jazdili na plochej dráhe. Jazdil v rokoch 1954 až 1985. Jeho najlepším výsledkom je určite vicemajstrovstvo sveta v roku 1970, kedy lepším od neho bol iba Ivan Mauger z Nového Zélandu. Okrem toho ešte štyrikrát štartoval vo svetovom finále MS jednotlivcov (1962, 1968, 1972, 1973). Bol stálicou v reprezentácii POľska vyše dvadsať rokov. V roku 1965 získal s Poľsko titul majstra sveta družstiev. Bronz pomáhal vybojovať v rokoch 1962, 1968, 1970, 1971, 1972. Trikrát bol vicemajster Poľska, pričom titul mu vždy unikal. V Žarnovici štartoval štyrikrát. Veľký sklamaním bol jeho výkon na Zlatej prilbe SNP v roku 1974, kedy skončil až na ôsmom mieste. V roku 1981 skončil siedmy a v roku 1982 jedenásty, no to mal už 44 rokov.
Viktor Kuznecov (1949) – šiesty najlepší plochodrážnik sveta z roku 1986, štartoval na žarnovickej Zlatej prilbe SNP dvakrát a vždy patril medzi horúcich favoritov na víťazstvo. V roku 1983 ako majster Sovietskeho zväzu z predošlého roku, obsadil v Žarnovici 4. miesto, a takisto si počínal aj v roku 1988. Pokým prvýkrát bol od neho lepší Jiří Štancl, Zoltán Adorján a Aleš Dryml, pri druhej účasti ho predčil Antonín Kasper, opäť Zoltán Adorján a tentoraz Roman Matoušek. Viktor Kuznecov štartoval vo svetovom finále MS jednotlivcov aj v roku 1985 a v roku 1981 bol súčasťou sovietskeho tímu vo finále MS družstiev, kde skončili na štvrtom mieste.
Sándor Tihányi (1963) – štartoval na Zlatej prilbe SNP v rokoch 1985 až 2009. Pri prvom štarte sa dostal do legendárneho finále, kde v krásnom súboji detronizoval Jiřího Štancla, päťnásobného víťaza Zlatej prilby mladý Antonín Kasper, neskorší päťnásobný víťaz tejto trofeje. Tihányi bol vo finále štvrtý. O rok na to bol vo finále opäť a opäť skončil štvrtý, keď spadol v druhej zákrute prvého kola. Vo finále nechýbal ani v roku 1988 pri svojom treťom štarte. Tentoraz sa prvýkrát finále jazdilo v šestici a Sándor Tihányi jazdu pre poruchu nedokončil. Ako 42-ročný sa vrátil na žarnovickú Zlatú prilbu v roku 2005 a takmer ju vyhral. Finále viedol dve kolá, potom sa však cez neho dostal Norbert Magosi a Tihányimu zostalo druhé miesto. Na konci kariéry v roku 2009 bol opäť v štartovke Zlatej prilby SNP, no tentoraz nepostúpil ani do semifinále a obsadil 14. miesto. Sándor Tihányi okrem toho, že jazdil takmer do svojej päťdesiatky, dosiahol niekoľko úspechov. V roku 1990 získal spoločne s Adorjánom už spomínaný bronz v MS dvojíc. V Maďarsku bol väčšinou korunným princom po Zoltánovi Adorjánovi a prvý z dvojice domácich titulov získal až v roku 1999, kým ten druhý v roku 2005. V roku 1988 sa prebojoval až do finále MS jednotlivcov. V roku 1990 bol vo finále náhradníkom. Dodnes ho možno stretnúť na všetkých pretekoch v Debrecene, kde stále usmiaty a s klobúkom na hlave okrem role trénera robí na pretekoch cisternistu.
Petr Vandírek (1962) – slávna generácia českých, vtedy československých plochodrážnych reprezentantov nastupujúcich po predošlej možno ešte slávnejšej generácii Jiří Štancla, Vernerovcov, Ondrašíka, či Kudrnu, ktorú reprezentovali Antonín Kasper, Roman Matoušek, Lubomír Jedek, Petr Vandírek, Zdeněk Schneiderwind, Bohumil Brhel a ďalší, sa v časoch svojej najväčšej slávy v 80-tych a na začiatku 90-tych rokov pravidelne predstavovala aj na Zlatej prilbe SNP v Žarnovici. No nie každému bolo dopriate stáť na vrchole. Kým Kasper to dokázal nepretržite päťkrát za sebou, Jedek dvakrát, ostatní ostali „nasucho“, resp. sa museli uspokojiť s inými umiestneniami. Taký Petr Vandírek by mohol o tom hovoriť. Len v skratke, ide o svetového finalistu MS jednotlivcov 1986, deviateho najlepšieho pretekára na svete na dlhej plochej dráhe v tom istom roku, finalistu MS družstiev, MS dvojíc. Na domácej scéne sa stal majstrom Československa jednotlivcov 1989, päťkrát bol majster Československa na dlhej plochej dráhe, päťkrát bol majster ČSSR dvojíc a má ďalších množstvo medailí z domácich šampionátov a to z čias, kedy československá plochá dráha mala niekoľko sto pretekárov. O Zlatú prilbu SNP sa snažil od roku 1986. Na vrchole svojich výkonov dokázal pri prvom štarte skončiť druhý za víťazným Kasperom. Rovnako skončil aj v roku 1992, kedy bol od neho lepší Armando Castagna. O rok na to skončil na nepopulárnom štvrtom mieste. V roku 1994 tu bol znova a tentoraz vo finále, kde štartovali piati Česi a jeden 41-ročný Rakúšan Heinrich Schatzer, skončil až piaty, kým Schatzer vyhral. V roku 1996 prišiel do Žarnovice v roli najväčšieho favrota pretekov, veď už druhú sezónu pôsobil v britskej profesionálnej lige. Úvodné dve jazdy vyhral, no v tretej mal kolíziu s březolupským Vlastimilom Červenkom, pričom si zlomil ruku a z pretekov musel odstúpiť. Z víťazstva sa vtedy za obrovského jasotu 4 000 divákov tešil Moravák jazdiaci s našou licenciou Jaroslav Gavenda.
Roman Matoušek (1964 – 2020) – český pretekár, ktorý kam prišiel, tam sa niečo dialo. Mali sme to možnosť zažiť aj v Žarnovici. Roman si dodnes drží spoločný primát so Zdeňkom Kudrnom, ako najvyššie klasifikovaný český pretekár v histórii MS jednotlivcov, keď v roku 1987 skončil na siedmom mieste vo finále v britskom Bradforde. S Kasperom získal v roku 1986 v nemeckom Pockingu senzačný bronz v MS dvojíc. Okrem toho bol niekoľkonásobný finalista MS jednotlivcov, dvojíc a družstiev. Majster Európy na tráve. V britských ligách strávil spolu osem sezón. Preslávil sa aj bitkou na dráhe s Angličanom Seanom Wilsonom. Na všetkých pretekoch, kde štartoval patril medzi favoritov. Na žarnovickej Zlatej prilbe SNP sa prvýkrát predstavil v roku 1987 a silne obsadených pretekoch skončil až šiesty. O rok na to bol už tretí za Kasperom a Adorjánom. Najväčším favoritom bol však v roku 1995, pri svojej poslednej účasti. Do finále postúpil bez problémov. Po štarte bol druhý, no predbehol Roberta Rotha z Maďarska. Keď sa už zdalo, že Zlatú prilbu SNP konečne vyhrá, prišlo predbehnutie od Ukrajinca Vladimíra Kolodija. Český pretekár potom neskrýval svoje sklamanie.
Paolo Salvatelli (1962) – patril v 80. a začiatkom 90. rokov medzi to najlepšie, čo talianska plochá dráha ponúkala (Armando Castagna, Valentino Furlaneto, Armando Dal Chiele…). Tiež štartoval v najkvalitnejšej lige sveta – na Britských ostrovoch, kde sa v tom období márne snažili dostať napríklad najlepší poľskí pretekári. V tomto období štartoval (1985 až 1993) šesťkrát aj v Žarnovici a väčšinou patril vo svojej typickej zeleno-bielej kombinéze medzi najlepších. Tento vyučený murár sa prvýkrát u nás na Zlatej prilbe SNP predstavil v roku 1985, kedy skončil na siedmom mieste, tesne za Dušanom Morávekom a Pavlom Tonhauzerom, ale pred Zdenom Vaculíkom. O rok na to bol až desiaty najmä kvôli dvom pádom z piatich jázd a opäť za dvojicou našich pretekárov. To už ale prišiel rok 1987 a Paolo Salvatelli ppostúpil nielen do finálovej jazdy, ale tam došiel do cieľa druhý za Kasperom, ale pred hviezdami ako Zoltán Adorján, či Piot Pawlicki (otec Przemyslawa a Piotra). Do finále sa nedostal také esá ako Zoltán Hajdú, Roman Matoušek, Steve Baker, Lubomír Jedek a podobne. V silne obsadenom ročníku Zlatej prilby v roku 1988 bol opäť vo finále, ktoré sa prvýkrát išlo v šestici. Tam skončil piaty, keď lepší boli Kasper, Adorján, Matoušek, či Kuznecov. V roku 1992 bol jedným z hlavných favoritov. V základnej časti mal však pád, no aj tak postúpil do finále, kde ho však zradil jeho stroj a jazdu nedokončil. Skončil šiesty. Výborne začal preteky o rok neskôr. Prvé tri jazdy vyhral a štvrtú v základnej časti si dovolil vypustiť. V semifinále však opäť nedošiel do cieľa a v opravnej jazde mu postup ušiel tesne, keď skončil tretí a celkovo teda siedmy. To bol jeho posledný štart v Žarnovici. Svoje štarty na plochej dráhe ukončil v polovici 90-tych rokov, aby sa po roku 2000 opäť vrátil na ovály a jazdil dokonca aj vo Svetovom pohári 2004.
Garry Stead (1972) – hladkal motorku, no nepomohlo. Garry Stead prišiel v roku 1997 na Zlatú prilbu SNP vďaka kamarátstvu s mladším Jiří Štanclom, ktorý mu vybavil angažmán v českej Extralige. 6 500 divákov na žarnovickom štadióne fandilo tomuto anglickému pretekárovi. V základnej časti pretekov stratil jediný bod, v semifinále vyhral a vo finále viedol. V piatom kole mu však zadrel motor a celá perepúť finalistov Zlatej prilby SNP prešla popri ňom. Garry Stead nepatril medzi svetové hviezdy, no na Britských ostrovoch, kde jazdil v rokoch 1988 až 2007 bol silným prvkom každého tímu. V máje 2007 mal však ťažký pád a odvtedy je pripútaný na invalidný vozík. Na Žarnovicu však stále spomína a aj v rozhovore spred troch rokov spomínal na množstvo podrobností z týchto pretekov.
Bohumil Brhel (1965) – v Žarnovici síce štartoval viackrát, no na Zlatej prilbe sa predstavil iba jediný raz v roku 2000. Po roku 1999, kedy sa Zlatá prilba uskutočnil doslova na poslednú chvíľu, bol rok 2000 pravým opakom. Vďaka účasti českých pretekárov zviazaných kontraktom s Jawou, tu štartoval nielen Bohumil Brhel, ale aj úradujúci majster ČR Michal Makovský, či Václav Milík starší, Marian Jirout a slovenské farby hájil český Tomáš Topinka. Brhel víťazil a víťazil, v podastate jeho prvá prehra prišla v najnevhodnejšiu chvíľu – vo finále. Tam došiel do cieľa tretí za Milíkom a Makovským. Za svoju kariéru dosiahol Bohumil Brhel mnoho. Dvakrát bol finalistom MS jednotlivcov, dvakrát stálym účastníkom Grand Prix. Stal sa prvým majstrom Európy jednotlivcov v novodobej histórii šampionátu. Bol majstrom Európy dvojíc, vicemajstrom sveta družstiev. Na domácej scéne až šesťkrát získal titul majstra ČR jednotlivcov. Medaily zbieral plným priehrštím v rôznych šampionátoch. Jazdil v rôznych ligách od Veľkej Británie po Poľsko. Bol uznávaným pretekárom širšej svetovej plochodrážne špičky. No Zlatú prilbu SNP nezískal.
Aj po roku 2000 u nás štartovali na Zlatej prilbe mnohí pretekári, ktorí by si určite zaslúžili víťazstvo. Na to si však už väčšina fanúšikov pamätá. Preto len vymenujme v skratke mená, ktoré sa zapísali ako víťazné do rôznych šampionátov, no ZP SNP nezískali. Sú to: Matej Ferjan, Martin Smolinski, Tomáš Topinka, Pawel Hlib, Piotr Świst, Karol Zabik, Eduard Krčmář, Jurica Pavlic a ďalší.
Zo slovenských plochodrážnikov boli blízko zisku Zlatej prilby SNP: Zdeno Vaculík 2/1980, 3/1989, 4/1982, Gašpar Forgáč 2/1991, 6/1989, Pavol Tonhauzer 3/1982, 3/1984, Ján Danihel 3/1975, 4/1978, Ľudovít Bartfay 3/1970, Ján Daniel 4/1976, 5/1972, Dušan Morávek 51984, 5/1985, Vladimír Ceglédy 5/1975. To bude ale niekedy inokedy na zvlášť spracovaný článok 😉
