Máme tu opäť začiatok novembra, obdobie kedy si spomíname na našich zosnulých, kedy navštevujeme ich hroby, skrášľujeme ich vencami, či kyticami, zapaľujeme sviečky a modlíme sa. Je to aj príležitosť spomenúť si v našom svete plochej dráhy na tých, ktorým sme v minulosti fandili, na tých, ktorí nás zdvíhali zo sedadiel, tých, ktorí hrdo nosili žarnovickú vestu v ligových a iných pretekoch. Spomeňme si aj na zosnulých žarnovických plochodrážnikov.
Žarnovickú plochú dráhu reprezentovalo za dlhé obdobie jej existencie viac ako 80 domácich pretekárov. Mnohí z nich chodia na žarnovické preteky ako diváci, občas sa ozvú, fandia. No sú aj takí, ktorí už nie sú medzi nami. A práve na nich si spomenieme v nasledujúcich riadkoch.
Prvým, podľa abecedného poradia, je predstaviteľ plochodrážneho rodu Bartfayovcov. Cesta žarnovického Vojtecha Bartfaya k plochej dráhe viedla paradoxne mimo Žarnovicu. Vďaka svojim učňovským rokom v Banskej Bystrici sa dostal k partii, ktorá jazdila a trénovala na tamojšej plochej dráhe. Plochodrážny bacil potom chytil nielen jeho, či jeho brata Ľudovíta, ale aj otca, ktorý na niekoľko rokov podržal žarnovický plochodrážny tím pri živote. Vojtecha Bartfaya však už medzi nami niet. Odišiel z tohto sveta ako 49-ročný v roku 1997. Za Žarnovicu v rokoch 1967-1970 odjazil 27 pretekov.

Príliš skoro a tragicky. Tak by sa dalo povedať o odchode predstaviteľa silnej generácie žarnovických plochodrážnikov, ktorá v 80-tych rokoch držala Žarnovicu vysoko v rebríčkoch československých klubových súťaží. Jozef Belica síce nedosahoval výsledky Zdena Vaculíka, či Pavla Tonhauzera, no bol dôležitou súčasťou tímu. S plochou dráhou začal ako osemnásťročný a skončil vtedy, keď väčšina jeho vrstovníkov v roku 1989. O desať rokov na to však preletela Žarnovicou smutná správa, že bývalý plochodrážnik odišiel z tohto sveta tragicky. Za Žarnovicu odjazdil Jozef Belica v rokoch 1981, 1984-1989 84 pretekov.

Dostať sa do Rudej Hvězdy Praha v časoch jej najväčšej slávy znamenalo, že muselo ísť o veľmi talentovaného pretekára. A práve takým bol Jaroslav Danko. Ten sa k plochej dráhe dostal oveľa skôr, než v roku 1976 absolvoval svoje prvé preteky. Poctivo vynechával hodiny na základnej umeleckej škole, aby poctivejšie chodil na plochodrážne tréningy. Nakoniec všetko dobre dopadlo a z Jaroslava Danka sa nestal žiadny huslista, ale plochodrážnik. V roku 1978 nastúpil na povinnú vojenskú službu do RH Praha, v ktorej farbách odjazdil jednu sezónu. Po návrate do Žarnovice patril medzi stabilné prvky žarnovického tímu. Dokonca v roku 1980 sa ozdobil aj slovenským titulom. Aj on odišiel príliš skoro. Z plochej dráhy to bolo v roku 1984, kedy utrpel popáleninu nohy a po ročnej maródke sa rozhodol skončiť. Z tohto sveta odišiel v roku 2002 ako 46-ročný po dlhej chorobe a zdravotných komplikáciách. Jaroslav Danko odjazdil za Žarnovicu v rokoch 1976-1984 (1978 jazdil v Prahe) 152 pretekov.

Tí najstarší žarnovickí fanúšikovia, či milovníci histórie si možno spomenú aj na meno Marián Godava. Tento plochodrážnik sa dostal do Žarnovice v roku 1967, keď banskobystrický plochodrážny tím stratil domácu dráhu a presťahoval sa do Žarnovice. A tak s Ivanom Dedinom, Vojtechom Mihálikom, či Pavlom Krčom prichádza k nám aj Marián Godava. Ten však nestihol veľa odjazdiť v žarnovických farbách, keď mal v roku 1968 ako dvadsaťročný autonehodu, pričom podľahol zraneniam. Za Žarnovicu stihol v rokoch 1967-1968 odjazdiť iba tri preteky.

Pavol Krč bol postavou žarnovickej plochej dráhy, ktorá sa vynímala doslova postavou. Rúcal názor, že vysoký plochodrážnik nemôže byť dobrý plochodrážnik. On patril nielen každoročne k adeptom na slovenský titul, ale aj k oporám najprv banskobystrického a potom žarnovického tímu. V Žarnovici si na neho spomínajú ako na veselého chlapíka, ktorý si to občas na tréningu vyskúšal aj bez kombinézy, až kým nespadol a na ľavej strane ľavej nohy si neodniesol poriadnu porciu škvary domov. Po skončení svojej plochodrážnej kariéry sa už veľmi v Žarnovici neukazoval a správa o jeho smrti dorazila do nášho mestečka až tri roky po nej. Z tohto sveta odišiel tak trochu plochodrážne zabudnutý v roku 2009. Vo farbách Žarnovice absolvoval v rokoch 1967-1971 31 pretekov.

Keď sa spomenú 70-te roky na žarnovickej plochej dráhe, väčšina fanúšikov si vybaví mená ako Ján Daniel a Danihel, či Milan Černek, Jozef Zimmermann. No tí, ktorí zažili toto slávne obdobie si vždy spomenú aj na Jozefa Lacka. Išlo o zaujímavú a veselú postavu žarnovickej plochej dráhy. Na dráhe síce nepatril medzi špičku, no bol parťákom do každého počasia. Tak trochu predbehol dobu, keď podobne ako on k plochej dráhe o pár rokov neskôr pristupovali kovboji z USA v Britskej lige. A tam na Johna Cooka, Shawna a Kellyho Morana a ďalších nikto nezabúda. Svoju kariéru ukončil v roku 1977 po páde v Kvalifikácii o československú Extraligu. Na plochú dráhu nezanevrel a ako divák nevynechal takmer žiadne preteky. Koncom roka 2013 však prišla smutná správa, že miesto Jozefa Lacka na tribúne ostane prázdne. Za Žarnovicu odjazdil v rokoch 1972-1977 38 pretekov.

Na plochej dráhe odjazdil síce len jediné preteky, no pre žarnovického fanúšika by nemal byť zabudnutým. Michal Návarka z Orovnice bol spoločne s Jánom Halabrínom jedným z mála odchovancov žarnovickej plochej dráhy v „suchom“ období po zániku ligového tímu v roku 1991. No vďaka trénerovi, manažérovi, sponzorovi Jánovi Danielovi a jeho neúnavnej snahe sa v roku 2002 mohla táto dvojica predstaviť na Zlatej prilbe SNP. To boli prvé a zároveň posledné preteky Michala Návarku. Nebyť ťažkého úrazu chrbtice, ktorý sa mu stal mimo plochej dráhy, možno by sme jeho meno videli ešte vo veľa výsledkoch plochodrážnych pretekov. Vo februári 2015 však prišla nečakaná správa, Michal Návarka zomrel vo veku nedožitých 29 rokov.

S menom Jozefa Tužinského je spojená najväčšia trauma žarnovickej plochej dráhy. Mladý, talentovaný plochodrážnik, pred ktorým stál svet otvorený dokorán, prišiel k plochej dráhe v druhej polovici 70-tych rokov. Hneď od prvej sezóny v roku 1977 začal zbierať prvé úspechy. Až prišiel nešťastný deň 16. júla 1978 a stretnutie 1.ligy na žarnovickej dráhe. Jozef Tužinský sa dostal do súboja o víťazstvo s pardubickým Pavlom Karnasom. Ten ho predbehol a zavrel mu stopu, ktorou popri mantineli pri depe chceli ísť žarnovický pretekár. Po náraze do súpera a do mantinelu na mieste brány, sa táto otvorila a žarnovický mladík si po náraze na ostrú hranu tak poškodil nohy, že mu museli byť amputované. Dlho bojoval s osudom, život išiel ďalej a on sa dokázal začleniť a žiť plnohodnotne. Až po rokoch prišla kríza a Jozef Tužinský sa rozhodol ukončiť svoj život. Bolo to v roku 2007. 29 pretekov stihol za Žarnovicu odjazdiť v rokoch 1977-1978.

Je málo ľudí, na ktorých nepovie nikto nič zlé. Medzi tie výnimky však patril a patrí Karol Vallner. Nízky postavou, tichší povahou, no s poctivým prístupom a priateľskou povahou. Karol Vallner patril do generácie prvých žarnovických plochodrážnych odchovancov. Bol súčasťou žarnovickej plochej dráhy od roku 1967. Spoločne s Jaroslavom Považanom, bratmi Bartfayovcami, či Vladimírom Ceglédym doplnili pretekárov z Banskej Bystrice. Karol Vallner jazdil za Žarnovicu v rokoch 1967-1971, aby sa v roku 1977 opäť na jednu sezónu vrátil na ovály. Spolu odjazdil 32 pretekov. Z tohto sveta odišiel v zime v roku 2016.

Záverom ešte možno pridať ďalšie mená slovenských plochodrážnikov, ktorí nie sú medzi nami. Neštartovali síce vo farbách Žarnovice, no patrili medzi tých, ktorí zanechali svoju stopu v slovenskej plochej dráhe. V prvom rade možno spomenúť na jediného slovenského plochodrážnika, ktorý zahynul na následky zranení na ovále – Ladislav Eliáš starší. Ale aj ďalších: Miroslav Rybanský, Dušan Višváder, Richard Sloboda, Ladislav Jedlička, Vladimír Kantor, Jozef Krajčík, Karol Kubela, Viliam Kyšík, Ladislav Molnár, Ján Nigrédy, Ján Patráš, Vlastimil Ružička, Milan Schulteis, Dezider Švantner a ďalší.
Nezabúdame!
Odpočinutie večné…