Semifinále majstrovstiev Európy juniorov v roku 1983 priviedlo do Žarnovice dovtedy nevídanú konkurenciu pretekárov zo západnej časti sveta. Predsa len štarty reprezentantov spoza Železnej opony neboli v tom čase vôbec bežné a najmä, keď sa práve oni postarali o niekoľkonásobné zlepšenie traťového rekordu. Dnes si na to zaspomíname aj vďaka pretekárovi, ktorý vtedy skončil druhý a postúpil do finále šampionátu.
Predstaviť si situáciu, že v juniorských pretekoch bol až v siedmich jazdách prekonaný dovtedajší rekord dráhy najväčšej legendy československej plochej dráhy Jiřího Štancla, je porovnateľné, akoby juniori rovnakým spôsobom opravili dnešný rekord dráhy Martina Vaculíka. Preto nie div, že v pamäti starších fanúšikov žarnovickej plochej dráhy stále rezonuje ono semifinále ME juniorov, kde štartovali pretekári z Anglicka, Austrálie, Nového Zélandu, Dánska, Švédska, všetko krajín, ktoré v tom čase patrili vo svetovej plochej dráhe na absolútne výslnie. A práve s jedným z hlavných protagonistov sa nám podarilo po dlhých 42 rokoch spojiť a urobiť krátky rozhovor. Neil Evitts, britský šampión z roku 1986 a ôsmy najlepší plochodrážnik sveta z toho istého roku, si preteky v Žarnovici celkom dobre pamätá.
Neil Evitts sa narodil pred šesťdesiatimi rokmi v Birminghame. O svojich plochodrážnych začiatkoch si zaspomínal nasledovne. „Plochá dráha v Cradley Heath bola od môjho domu iba dve míle. Rodičia ma na preteky brávali od kedy si pamätám. Svoj prvý motocykel som dostal, keď som mal osem rokov a začal som robiť klubového maskota. Ako školák som jazdil preteky na trávnatej dráhe každý víkend. V roku 1980 som sa dostal do klubu Stoke,“ dostal sa v rozprávaní Neil do bodu, kedy prešiel na klasickú plochú dráhu vo veku 16 rokov.
Mnoho mladých chlapcov má rôzne vzory, nebolo tomu inak ani u Neila. „Mojim vzorom bol Roy Trigg a Ivan Mauger, ktorý bol najlepší na svete.“ Treba spomenúť, že Roy Trigg patril niekoľko rokov medzi opory tímu Cradley Heath na prelome 60-tych a 70-tych rokov, kým Novozélanďan Ivan Mauger, šesťnásobný majster sveta, je aj dnes niektorými označovaný ako najlepší plochodrážnik v histórii.
„Bez podpory mojich rodičov, by však nič nebolo možné,“ pokračuje v spomienkach na svoje začiatky neskorší britský šampión, ktorý vlastne na plochej dráhe nasledoval svojho o tri roky staršieho brata Paula. No pokým Paul sa stal solídnym pretekárom v nižšej ligovej súťaži, Neil sa vypracoval medzi svetovú plochodrážnu špičku. Nemal to však ľahké. Kým dnes je svetová špička čím ďalej tým užšia, menejpočetná, v minulosti do nej patrilo obrovské množstvo jazdcov, hádam najviac práve vo Veľkej Británii, kde sa jazdila najkvalitnejšia plochodrážna liga sveta. Každý pretekár čo chcel niečo znamenať tu štartoval. „Britská plochá dráha bola popredným hráčom. Keď som začínal bolo 21 tímov v najvyššej ligovej súťaži a 23 v druhej lige. Všetci najlepší jazdci jazdili v Spojenom kráľovstve.“
Neil Evitts sa v krátkej dobe vypracoval medzi najlepších anglických, ale aj svetových juniorov. Už v druhom roku svojej kariéry sa dostal do finále Veľkej Británie juniorov do 21 rokov, kde obsadil hneď bronzovú pozíciu. Za sebou nechal okrem legendárneho Simona Wigga aj svojho staršieho brata Paula. O rok na to bol štvrtý. V roku 1983 sa prvýkrát prebojoval do finále ME juniorov, ktorých sa však okrem Európanov zúčastňovali aj pretekári zo zámoria a prakticky tu štartovali najlepší juniori z celého plochodrážneho sveta. Cesta do finále viedla cez Žarnovicu. „Štartoval som v kvalifikačnom kole v nemeckom Landshute odkiaľ som sa kvalifikoval do Žarnovice. Bolo to pre mňa veľké dobrodružstvo,“ zaspomínal na svoju cestu do žarnovického semifinále. Tu však prichádza spomínaný moment, kedy mladý pretekár absolvuje cestu za Železnú oponu, čo v tom čase nebolo bežné a jednoduché. „Železná opona bolo niečo o čom sme sa učili v škole a sledovali informácie v televízii. Keď sme vystúpili z lietadla, polícia tam čakala zoradená so zbraňami v ruke a nasledovala pasová kontrola ako vo vojnovom filme. Všetci ľudia kráčajú jedným smerom, v obchodoch toho veľa nebolo, tak si pamätám svoje prvé návštevy vo Východnom bloku,“ opísal svoju skúsenosť a pohľad na iný svet Neil Evitts.
Prenesme sa však už do Žarnovice, kde sa 3. júla zhromaždilo 8 000 divákov na štadióne, aby videlo súboje 16 pretekárov z 8 krajín v súboji o osem postupových miest do finále šampionátu v talianskom Lonigu. S reprezentantmi Austrálie. Nového Zélandu, Anglicka, Švédska, Dánska, Nemecka (Nemecká spolková republika) a Rakúska tu súperila domáca československá dvojica Roman Matoušek a Lubomír Jedek. Obaja patrili medzi to najlepšie na juniorskej scéne v Československu, no obaja sa nepresadili v silnej konkurencii, keď Matoušek skončil deviaty a Jedek až štrnásty, čo bolo sklamaním. Prím však hrala trojica anglických pretekárov. Ktorí v poradí Peter Carr, Neil Evitts a Marvyn Cox, obsadili prvé tri miesta. „Žarnovica bola pekná veľká trať. Bolo vtedy veľmi horúce počasie. My sme museli počas nástupu prejsť celú dráhu pešo, aby nás videli všetci fanúšikovia. Bolo ich tam veľmi veľa a všetci povzbudzovali domácich pretekárov. Ja som sa kvalifikoval, ale pamätám si, že v posledných dvoch jazdách som mal problémy s vačkovým hriadeľom. Pamätám si tiež, že som tam prvýkrát stretol Romana Matoušeka,“ uzavrel svoje spomienky na Žarnovicu spred 42 rokov Neil Evitts, pričom nezabudol na Romana Matoušeka, ktorý v neskoršom období patril medzi výraznejšie osobnosti ligových súťaží v Británii. Neil Evitts potom vo finále ME juniorov v Lonigu obsadil šieste miesto. Do finále ME juniorov sa dostal aj o rok neskôr, keď skončil ako druhý najlepší junior na svete.
„Moja kariéra sa potom rozvinula aj vďaka štartom na plochodrážnych štadiónoch po celom svete, na rôznych druhoch dráh, kde som štartoval s najlepšími plochodrážnikmi na svete. Mojimi najväčšími úspechmi bolo ôsme miesto v majstrovstvách sveta a tiež, že som sa stal šampiónom vo svojej krajine. Sú to pekné spomienky,“ dostal sa v rozprávaní Neil do ďalších rokov svojej kariéry. Jeho úspešná kariréra kulminovala v druhej polovici 80-tych rokov, kedy štartoval v Britskej lige za Halifax (1986-1990) a neskôr za Bradford. V roku 1986 získal okrem spomínaného britského zlata a ôsmeho miesta v MS jednotlivcov aj bronz v MS družstiev. O rok na to sa stal dokonca kapitánom anglického národného tímu, za ktorý vo svoje kariére absolvoval 27 stretnutí. V Britskom finále získal v tom istom roku striebro. Potom však prichádzalo ťažšie obdobie. „Moja kariéra bola veľmi krátka, pretože sa mi nepodarilo udržať kondíciu. Dosť skoro som si poškodil pravé koleno, ktoré mi potom trikrát operovali. Aby sa mi podarilo vrátiť do nejakej kondície, trvalo mi to vždy aspoň dva dni po každých pretekoch. Moje posledné preteky boli v Readingu, kde bola ťažká dráha, čo mi spôsobilo, že sa v kolene objavila voda, takže odchod do plochodrážneho dôchodku bola moja jediná voľba,“ ozrejmil svoje pomerne rýchle stiahnutie sa zo svetovej plochodrážnej špičky a následné ukončenie kariéry, popredný anglický pretekár. Poslednou bola pre neho už neúplná sezóna 1995 vo farbách legendárneho klubu Belle Vue.
Neil Evitts však nepatrí do plejády bývalých plochodrážnikov, ktorí po skončení aktívnej kariéry opúšťajú nadobro tento šport. Napríklad v posledných rokoch ho anglickí fanúšikovia často videli v depe. „Posledné dva roky som pracoval pre Jaimona Lydsaya a ak som nebol s ním, bol som so Samom Mastersom. Nadchádzajúcu sezónu budem ale len v tíme Sama Mastersa lebo 88 pretekov je pre mňa veľa. Mám rád aj spoločenský život.“
Hrdina nášho rozprávania si občas aj rád zaspomína, keď si počas sezóny nájde čas. „Moja obľúbená dráha a klub bol Bradford – Odsal. Bohužiaľ už sa tam nejazdí. Minulý rok som navštívil toto miesto po 30-tich rokoch.“
Bradford a iné štadióny to je už minulosť, ako to však vidí Neil Evitts do budúcnosti s britskou plochou dráhou? „Britská plochá dráha je stále dobrá. Rôzne tvary a povrch tratí vytvárajú vzrušujúce preteky. Niekoľko hviezd z Grand Prix do Spojeného kráľovstva. Je to jednoducho v mojej krvi,“ uzavrel rozhovor pretekár, ktorý sa zapísal aj do histórie žarnovickej plochej dráhy. My mu aj touto cestou prajeme, aby mu zápal pre plochú dráhu vydržal čo najdlhšie a aby si stále užíval svoj obľúbený šport.
Viac o semifinále ME juniorov 1983 si môžete prečítať tu: Keď v Žarnovici padali rekordy dráhy – 1983 – Speedway Club Žarnovica
