Dotĺklo srdce nášho trénera Janka Daniela

0
1889

Do poslednej chvíle sme verili a dúfali v zázrak, do poslednej chvíle bol našim trénerom a bútľavou vŕbou, ktorej sa dalo všetko povedať, do poslednej chvíle aj so zdravotnými problémami sa nechal voziť na žarnovické preteky… Srdce Janka Daniela nakoniec dotĺklo 7. marca v skorých ranných hodinách.

Ťažko idú slová mysľou a ešte ťažšie sa kladú cez klávesnicu do počítača. Ťažko si predstaviť žarnovickú plochú dráhu bez mena Ján Daniel. Odvtedy čo sa spojili navzájom pretieklo Hronom neskutočne veľa vody a ubehlo vyše päťdesiat rokov. Desať rokov bol aktívnym pretekárom, dvojnásobným majstrom Slovenska, československým reprezentantom v majstrovstvách sveta a hlavne silným tímovým jazdcom za Žarnovicu v ligovej súťaži. Na prelome 70-80-tych rokov sa stal trénerom. Jeho rukami prešla drvivá väčšina žarnovických plochodrážnikov. Od tých jeho prvých ako Dušan Morávek, Pavol Tonhauzer, Jaroslav Danko, Vladimír Tomka, Pavol Kaliak, Jozef Belica, cez mladších, bratov Forgáčovcov, Jána Mesiarika, Antona Bluska, Jaroslava Ceglédyko, Ladislava Eliáša, Mariana Šebiana, neskôr Jána Halabrína, Patrika Búriho, Michala Tomku, Adama Čaradu, Jána Mihálika, Jakuba Valkoviča až po tých dnešných najmladších. Bolo to neskutočné aký entuziazmus sa v ňom nachádzal. Na štadióne trávil hodiny a hodiny, rok čo rok. Keď bola plochá dráha v kríze, on bol jediným pilierom, na ktorý sa mohlo spoľahnúť. Vždy bol pripravený začínať odznova. Tak tomu bolo aj na prelome rokov 2010 a 2011, kedy neváhal a hneď sa pridal ku vznikajúcemu Speedway Clubu Žarnovica. Za existencie klubu absolvoval neskutočne veľa výjazdov s mladými pretekármi hlavne na tímové súťaže. Bol neoddeliteľnou súčasťou všetkých žarnovických pretekov. Mnohokrát stál na nástupe a s jeho typickým úsmevom mával divákom na tribúnach. Bol šťastný, keď mal vedľa seba svojich žiakov. Len za posledných 13 rokov viedol približne 400 tréningov. Vynechal tak 2-3 do roka. Všetko stíhal popri svojej práci automechanika. Dnes už ťažko nájsť takéhoto človeka. Odložil prácu doma a prišiel na štadión.

Pred vyše rokom bola u neho zistená zákerná choroba. Postavil sa jej čelom. Jemu vlastným spôsobom išiel dopredu a nedbal na zdravotné problémy. Od leta, keď sa bolesti stupňovali a stávali sa väčšími a väčšími, všetko v sebe tlmil…..a stále chodil na tréningy a preteky. Všetky zdravotné úkony v nemocnici si plánoval tak, aby na tréningu v sobotu nechýbal. Doktori to vedeli a pomáhali mu. On jednoducho nechcel nič na plochej dráhe vynechať.

Janči, tak som ťa vždy volal. Prvou mojou hrdosťou pri tebe bolo, keď si si so mnou potykal hneď na začiatku našej spolupráce v klube. Bol som hrdý, veď ty si bol v slovenskej plochej dráhe pojem. Bol som hrdý, že som s tebou mohol presedieť hodiny a hodiny v klubovej dodávke smerom na preteky, ja vodič a ty ten, ktorý sa staral, aby som nezaspal za volantom. Bol si mi bútľavou vŕbou keď to bolo okolo plochej dráhy ťažké. Tebe som mohol povedať všetko a vždy si stál na mojej strane. Keď neboli peniaze, keď niečo nevyšlo…ty si bol istota, že tu budeš aj tak a ide sa ďalej a znova. Aj keď si bol pripútaný na lôžku a vo veľkých bolestiach, keď som ti telefonoval, vôbec si to nedal najavo a tvoj hlas bol taký ako vždy. Stále sme kuli plány ako ďalej. Nikdy nezabudnem na naše posledné stretnutie, keď sa ti ešte dalo rozprávať a sľúbil som ti, že ťa prídem pozrieť, ale že najprv zavolám, či máš náladu na návštevu a ty si mi povedal: „Maťko na teba budem mať vždy náladu.“

Janko ďakujeme ti za všetko a nikdy na teba nezabudneme.

Tréner Ján Daniel oslávil jubileum – 70 rokov
Predchádzajúci článokMáme nové nafukovacie mantinely
Ďalší článokPlochá dráha zavítala opäť do Bratislavy
mm
Predseda Speedway Clubu, dlhodobý autor článkov zo sveta plochej dráhy.