V súčasnosti sa vo svete plochej dráhy každý pretekár môže dostať do hociktorej krajiny, kde sa tento šport jazdí, samozrejme mimo krajín, kde prebieha vojna. V minulosti to tak nebolo. Svet rozdelený na Západ a Východ nebol prajný pre cestovanie a už vôbec nie pre našinca, ktorý chcel odísť natrvalo z Československa žiť na Západ. O tom vie svoje aj jeden slovenský plochodrážnik, ktorý išiel za svojim snom aj napriek obštrukciám komunistického režimu a dodnes je úspešným podnikateľom.
Štefan Eliáš sa narodil na Božie narodenie 25. decembra 1955. Svoje detstvo a mladosť prežil v Lozorne. Začiatkom 70. rokov minulého storočia, kedy ľudia okolo Miroslava Rybanského a Tibora Klimitsa zo Speedway Clubu Bratislava, začali s budovaním plochej dráhy v spolupráci s miestnymi nadšencami v Zohore, nechýbali pritom ani Eliášovci z blízkeho Lozorna. Štefanov starší brat Ladislav bol dušou tamojších brigádnikov a hnacím motorom pri stavbe dráhy. Aj vďaka tomu sa od roku 1973 mohla jazdiť plochá dráha v ďalšej slovenskej destinácii.
Štefan, alebo ako ho vždy volali jeho kamaráti, Pišta, začal svoju plochodrážnu kariéru vtedy, keď aj otec našej plochodrážne hviezdy Martina Vaculíka, Zdeno, v roku 1972. Prvé preteky absolvoval na záver sezóny, keď Žarnovica hostila 4. kolo majstrovstiev Slovenska. Hrdina nášho rozprávania ukoristil súperom tri body, keď okrem domáceho Jozefa Zimmermanna porazil aj spomínaného Zdena Vaculíka.
„Pamätám si, že v jedných zo svojich prvých pretekov som mal skoro v každej jazde pád,“ načrel do svojich spomienok počas jedného letného večera v roku 2022 vo svojom hoteli v Lozorne Štefan Eliáš. Boli to konkrétne jeho tretie preteky, 6. kolo MSR v juhomoravskej Břeclavi. Vďaka úžasne spracovanému archívu Ing. Jozefa Treščáka, si možno presne nájsť nielen dátum pretekov, či celkové výsledky, ale aj výsledky jednotlivých jázd. Bolo to 4. novembra 1972. Táto sezóna bola pre Štefana skôr tréningová, keďže stihol iba štyri preteky.
Sezóna 1973 bola pre neho prvá kompletná. No pretekov mal iba ako šafranu. Do štvorčlenného ligového tímu Bratislavy jazdiacej v Zohore sa ešte nedostal a tak gro jeho štartov spočívalo v päťkolovom slovenskom šampionáte, v ktorom sa postupne prebojovával vo výsledkových listinách nahor. Aj vďaka tomu sa dostal do výberu pre jesenný seriál juniorských pretekov v rámci Československa. Tento nakoniec vyhral žarnovický Ján Danihel a Štefan Eliáš obsadil šieste miesto. „Pišta bol iný než my ostatní. On mal úplne inú techniku jazdy. Bol to veľký talent. Ovládal perfektne motorku. Mal pre ňu cit,“ opísali svojho klubového kolegu počas jedného letného večera roku 2022 v krčmičke na zohorskom štadióne Jaroslav Drahoš a Roman Višváder.
Rok 1974 priniesol pre Štefana Eliáša zmenu. Sezónu začal dobrými výsledkami v úvodných kolách majstrovstiev Slovenska v Zohore, kde skončil najprv šiesty a potom druhý. Škoda len, že sa slovenský šampionát nedojazdil a neboli vyhlásené celkové výsledky. Dobrými výkonmi si však vybojoval miesto v ligovej zostave Bratislavy a štartoval aj v prvom ročníku osemkolových majstrovstiev Československa juniorov. V nich síce vynechal dve kolá, no aj tak sa umiestnil na celkovom desiatom mieste. Potom ešte zasiahol do Predkvalifikácie MČSSR jednotlivcov. Na záver sezóny však už menil pôsobisko. „Nastúpil som na základnú vojenskú službu. Išli sme dvaja z nášho klubu. Ja a Zdeno Vaculík. Dostali sme sa do Pardubíc. Zdeno išiel k letcom a ja do veliteľskej roty. Bolo to dobré umiestnenie, keďže som mohol kľudne chodiť trénovať a po pretekoch. Jazdil som samozrejme za Pardubice,“ objasnil podrobnosti Štefan Eliáš.
V Pardubiciach sa obaja slovenskí juniori vyšvihli medzi juniorskú elitu. To potvrdili už na prvých juniorských pretekoch, keď 11. apríla v Pardubiciach skončil Eliáš tretí a Vaculík štvrtý. 24. mája zastihla mladého pretekára tragická správa. Jeho starší brat, duša plochej dráhy v Zohore, Laco, mal pád počas prípravných pretekov v Zohore, pričom si udrel hlavu a utrpel zranenia, ktorým podľahol ešte tej noci v bratislavskej nemocnici. Obrovská tragédia poznačila nielen zohorskú plochú dráhu. Mladý plochodrážnik sa však nedal odradiť touto rodinnou tragédiou a pokračoval v jazdení, čo mu ešte v tom roku vynieslo životný úspech. V sedemkolovom šampionáte MČSSR juniorov sa do poslednej jazdy naťahoval so svojim kamarátom Zdenom Vaculíkom o titul majstra. Nakoniec bol on ten šťastnejší a Zdeno sa musel uspokojiť s juniorským striebrom. Vďaka vojenčine v Pardubiciach jeho výkony rástli a počet pretekov rapídne stúpol.
V sezóne 1976 samozrejme nechýbal v prvom ročníku Memoriálu Ladislava Eliáša v Zohore. V lige štartoval v tíme Pardubíc na pozícii juniora a bol dôležitým členom tímu. Štartoval v množstve pretekov.
Pre sezónu 1977 sa vrátil do Zohora aj so Zdenom Vaculíkom. Stal sa oporou tamojšieho tímu, ktorý vďaka nemu, Vaculíkovi, Jozefovi Tóthovi, Miroslavovi Bačíkovi a mladíkom bojoval o účasť do 1.ligy. V pretekoch jednotlivcov sa už toľko nepresadzoval, ako v juniorskom veku. Predsa len medzi seniormi to mal náročnejšie a technika, ktorú mali v Zohore k dispozícii, nebola na úrovni tej pardubickej. V roku 1978 sa stal tretí najlepším plochodrážnikom na Slovensku, keď vyhral čerstvý Žarnovičan Zdeno Vaculík. Odchodom Vaculíka a Tótha zo Zohora klesli čiastočne aj výsledky tohto tímu, kde tiaha ostala hlavne na Eliášovi a mladých Miroslavovi Bačíkovi s Jaroslavom Drahošom. Pred sezónou 1979 skončil v Zohore aj Bačík. To už ale hrdinu nášho rozprávania ťahalo niekde inde.
„V roku 1979 som získal doložku na vycestovanie do Švajčiarska a Talianska.To som mal 24 rokov. Chcel som jazdiť v Taliansku. Kúpil som si novú motorku. Chcel som tam už zostať, no nakoniec som sa vrátil do Československa kvôli rodine, keďže som mal v tom čase manželku a dvojročného syna a manželka bola dosť naviazaná na rodinu, s ktorou by sme sa už nestretali,“ opísal svoj prvý pokus o emigráciu Štefan Eliáš.
„O rok na to sme sa rozhodli už definitívne. To však už nebolo také jednoduché. Tak som si to musel nejako vymyslieť. Jeden pán zo Zohora jazdil kamiónom zo Slovnaftu do zahraničia. Tak sme sa dohodli, že v jeden krásny pondelok ma tajne vezme a ukryje medzi náklad. Keď som prišiel do Slovnaftu, dostal strach a nechcel. Našťastie sa mi podarilo prehovoriť druhého vodiča a ten ma zobral. Tak som sa dostal schovaný medzi materiálom cez Poľsko do Švédska. Odtiaľ som cestoval do Nemecka (Nemeckej spolkovej republiky) a potom do Rakúska. Tu mi pomohol so všetkým čo bolo treba Tony Wannasek, vtedajší rakúsky plochodrážnik. Moja manželka v tom čase cestovala aj so synom do Juhoslávie a odtiaľ do Rakúska. Tam sme požiadali o azyl,“ opísal svoju strastiplnú cestu za slobodou Štefan Eliáš.
„Z Rakúska sme odišli do Norimbergu. V blízkosti sa nachádzala plochá dráha v Landshute. Tak som tam prišiel a jazdil na tréningu. Tamojší klub si ma potom vybral do tímu pre rok 1981. O rok na to sme sa presťahovali do Ruhpoldingu, kde som jazdil tiež ako ich pretekár. Samozrejme s nemeckou licenciou. Čo sa týka techniky, mal som motorku kúpenú v Divišove. Podarilo sa mi ju dostať do Nemecka vďaka výprave pretekárov zo Sovietskeho zväzu, ktorí prišli do Nemecka na majstrovstvá sveta. V Nemecku bola vtedy plochá dráha na vzostupe. Na prvom mieste však bola dlhá plochá dráha. Aj tú som skúšal, no bez podpory sponzorov a klubu to nešlo. Vtedy boli podporovaní iba tí najlepší. V našom klube to bol Georg Hack. Ten mal všetko. My ostatní sme museli jazdiť na tom čo bolo a ja som nemal ani poriadnu dielňu. A tak výsledky neboli najlepšie. Celkovo boli v Nemecku zlé podmienky,“ zhrnul svoje nemecké dobrodružstvo Eliáš.
To však nebol ešte koniec dobrodružstva slovenského plochodrážnika. Jeho komunikatívne schopnosti, odvaha a chuť po dobrodružstve ho priviedli k myšlienke vyskúšať niečo nové. „Pre rok 1987 som nepodpísal zmluvu s Ruhpoldingom a požiadal som o licenciu USA. Napísal som žiadosť a poslal list na ich federáciu. A oni mi to schválili a poslali licenciu. A tak som mohol odísť do USA a jazdiť s americkou licenciou,“ opísal posledné dejstvo svojej plochodrážnej kariéry. Do USA nešiel náhodou. Viedlo ho tam priateľstvo so synom slávneho otca, Novozélanďana Barry Briggsa, štvornásobného majstra sveta, Tony Briggsa. „V USA som vlastne nejazdil klasické preteky, ale na ľade v hale. Prvýkrát som tam štartoval v Oaklande, kde som sa stretol s Alešom Drymlom. Tam mi pomáhal Tony Briggs, s ktorým sme sa spriatelili. Užívali sme si život. Bývali sme v hoteli Hilton a jazdili ľadovú plochú dráhu v hale na šroubkoch. V roku 1988 som išiel svoje posledné preteky v Santiagu,“ zakončil rozprávanie o svojom plochodrážnom živote Štefan Eliáš.
V tom čase rozbiehal svoje podnikateľské aktivity. „Len čo v roku 1989 padol režim, cestoval som často na Slovensko. Najprv som vlastnil obuv, potom som začal obchodovať s nehnuteľnosťami a nakoniec podnikať aj s ubytovaním. Doteraz vlastním okrem iného aj hotel v Lozorne,“ spresnil svoju nedávnu minulosť a súčasnosť.
Štefan Eliáš je od vzniku Speedway Clubu Žarnovica jeho fanúšikom, každoročne prichádza na niektoré preteky, najmä na tie, kde štartuje jeho obľúbenec a syn jeho kamaráta z bratislavskej, zohorskej a pardubickej plochej dráhy Zdena Vaculíka, Martin. Taktiež každoročne podporuje SC Žarnovica a pomáha udržovať plochodrážnu pamiatku jeho brata Ladislava Eliáša prostredníctvom Memoriálu, ktorý je dlhoročne súčasťou Medzinárodných majstrovstiev Slovenska.
